Včera si tu mal byť, aby sme spolu odklepli ďalší rok, ale chýbal si. Som zmierená. V poslednom čase sme mali pekné dni. Rátam ich ako melónové zrnká, ako bubliny, čo letia vzduchom. Farebné. Už praskli, ale nálada ostala.
Prezerám obrázky. Pamätám sa, že keď sme prekročili západnú hranicu, diaľnica bola zrazu betónová, akoby nahá. Horúce cestovanie doďaleka, Juh, hladiny ako zrkadlá a svieži príchod.
Štekot udomácnených psov, animal friendly penzión, lenivé mača hojdajúce sa na výhonkoch popínavého brečtanu. Rozkvitnutá levanduľa, rybník, bicykle a domáca prívetivosť.
Podvečer sa túlame uličkami mestečka z rozprávky. Zakonzervované podľa najkrajšieho receptu, ale vyživované neustále. Veľa turistov, cyklistické rodinky, deti s farebnými prilbami na hlavách, dámičky s pudlíkmi, zmrzlina, odvšadiaľ ryby a víno vo vysokých pohároch. Živé.
Každý deň objavíme nový zámok, stredovek tu už veľmi nedýcha. Naplno zažívam renesanciu s plynulosťou do baroka, počúvam o starých rodoch, Bielej pani, že súčasný minister zahraničných vecí je potomok, že ruža vládla na Juhu. Legendy prepletené s realitou, príjemne chladné sály a schody, schody, schody...história. Som namrzená, že každý interiér je označený piktogramom: nefotiť. Odchádzam aj tak očarená.
Príde únava z tepla. Sedíme v príjemných krčmách, kde čašníci nosia nevtieravé úsmevy a nikdy nie je problém vyrobiť džúsový strik s vodou.
Sledujem, ako člny splavujú Vltavu, pádlujú deti v záchranných vestách, dôchodcovia, Japonci. Výskot a špliechanie vesiel. Kačací výlet proti prúdu. Mám chuť ponoriť sa.
Po večeroch sa deťom občas podarí chytiť na háčik rybu, ale púšťajú ju späť, nech si pláva, nech ešte dorastie, ešte má čas.
Pijeme biele víno, horí sviečka v kahanci, okolo nôh sa mi tmolí jazvečík. Mača stvára nad našimi hlavami akrobatické výmysly, je odvážne a hravé. Voňajú odkvitajúce kríčkové ruže a bylinky v črepníkoch, vlhkosť kompenzuje teplota.
Boli to príjemné zrnká dní...
