Predstavujem si drobnú černošku s obrovitánskym afrom na hlave, ako čupí medzi jahodami niekde na českom vidieku, vysmiata a bosá a na plnú hubu smiešnou češtinou kričí na svoju svokru:
"Nazdar mamčo, ty už seš doma?"
Ich úbohá stará susedka sa vraj veľakrát prežehnávala, keď prvý krát zbadala svietiace očné bielka v čiernej tvári. Hmm, babička v dvadsiatich krojovaných sukniach by bola v africkej buši asi tiež unikátny zjav.
A potom ešte ten dnešný podvečer. Tichá ulica, keď kráčam domov, divoko rozpálená glazúra oblohy. Zachrapčanie, odkašľanie miestneho pouličného rozhlasu a celkom, celkom nečakane takéto tóny klavíra. Pochod Turkov, ja držím rytmus s nimi, krvavá obloha, nezvyčajný čas pre takéto vysielanie. Ako to k tomu pristane!
Oproti mne zrazu odvážne šušťanie kolieskových korčúľ, malý, frajersky oháknutý chlapec, v ušiach slúchadlá od mp3 a ja už na desať metrov počujem vyhúlený hip-hop.
"Akože, chápeš???"
Akože, dnes asi nie...dnes asi radšej nie :)
