
Už som takmer pri dverách. Prekvapene pozerám von. Husto, veľmi husto poletujú v povetrí biele chumáče. Pred hodinou by som si na sneh ani nespomenula, a teraz je všetko biele.
Prekvapenie, radosť, výskoty detí, čo sa rozbehnú chytať vločky, smiech, okolo mňa mnoho ľudí na malom priestore.
Kúštik ďalej na zámkovej dlažbe kľačí bezdomovec. Zhrbený vo svojom dlhom tmavom kabáte, v hrčovitých rukách čiapka. Určite budú nejaké drobné...šmátram v taške po peňaženke.
Odrazu k nemu podíde dieťa. Bez strachu. Bez predsudkov. Bez drobných v dlani.
Len mu začne z kabáta oprašovať sneh...