V izbách zostalo pohodlné ticho, rušené len tikotom uponáhľaných ručičiek. Omrvinky na dlážke a štyri prázdne škatule od mlieka. Naozaj tu teda chvíľu boli. Deti. Voňavo.
Sadla som si do dverí na terasu, nohy som vystrela pred seba. Nasávam slnko, slnko, slnko pomiešané s debatami cvrčkov a lastovičiek a otravných múch. Včera fúkal silný vietor. Unášal čajky aj surfistov, ktorých sme náhodou objavili. Rieka vyzerala ako more. Voňala rybacinou. Horúca pokožka vonia ako leto. Slnko, olivový krém a slaný pot. Ako krásne potom stekájú kvapky vody po koži. dplavia aj poslednú horkosť dneška, ja zostanem slaná. Večer už chutí sladko. Stále sa ovoniavam. Endorfíny.
Budem maľovať na drevo rozkvitnutý konár čerešne. Červený akryl vonia ako krv. Sladkokovová chuť, keď si ju vysajem z rozrezaného prsta. Trochu živočísne. Dnešok už viac nepríde. Večer mám rande s Murakamim...
