Aj tak mi to pripadá veselé, pretože nerozumiem, aj keby som dávala pozor. Nedokážem, je mi to príliš vzdialené. Dnes to len znie.
Na prednom sedadle sedí žena. Hlava opretá o prekrížené predlaktia, jasne ázijský pôvod. Vyzerá ako Tahitčanka z Gauguinových obrazov. Celá v čierno-bielom. Cez plece biela plátená taška s príveskami z pierok a perlových guličiek.
Dlhokánske, dlhokánske vlasy po pás. Čierne, hladké, reflexne ligotavé...po končeky zdravé. Rozdelené cestičkou na dve strany. V duchu závidím.
Ale len trošíčku, aj ja sa dnes cítim pekne. Nalíčili ma, potrebovali nafotiť pár bezvýznamných obrázkov. Teraz mám nachvíľu tvár skrytú pod nezvyklou vrstvou tých farebných zázrakov. Zahliadnem sa v sklenom odraze. Oranžové svetlo je také dobroprajné.
V duchu sa usmejem a pozriem cez okno. Nad kukuričným poľom presvitá kostolná veža, obloha úprimne modrá, za zeleným plotom trojfarebné bígl šteňa.
Krúženie myšlienok nad jednoduchosťou, simplicita, tak sa mi to páči.
Na našej ulici starší manželský pár. Ponad bránku hrajú bedminton a potom spolu pijú minerálku.
Hej, takto by som aj ja chcela raz zostarnúť...
Ukladám, nech nezabudnem.
