
To bolo pred pár týždňami.
Potom ráno pršalo a keď som zodvihla telefón, už vtedy som vedela, že to bude inak. Nastal prievan.
Z môjho života odišiel človek. Odišla stará mama.
V duši chlad, prievan, smútok, prievan, diapozitívy spolu prežitého...
Zastane vo dverách so svojím najkrajším úsmevom, vejárikmi vrások okolo očí (chcem si zapamätať tie oči!), hlavu trochu nakloní do strany a vystrie ruky so slovami: „Zuzinka moja!“ ...takto mi hovorila vždy, keď som prišla... A potom vrúcne, vrúcne objatie.
Alebo takýto obrázok: Nedeľné popoludnie a zapnutý kávovar, jablkový koláč alebo vanilkový krém a jej radosť v očiach a pozvania: „No poďte, poďte!“
Vyšľaháme smotanu, stará mama strúha horkú čokoládu, sype ju na krém, prinesie škatuľu s keksíkmi alebo orechmi a poukladá ich na tanier. Konečne sa usadí, vyloží si nohy a opäť tie rozosmiate vejáriky okolo očí. V rukách drží bielu porcelánovú šálku. Malebný kontrast takmer priesvitnej starožitnosti v jej nežne zvráskavených rukách (aj tie ruky si chcem takto pamätať). Je v nich veľa tepla.
Myslím, že aj z dnešného dňa by mala radosť. Neostala by sedieť doma. Išli by obaja so starkým ruka v ruke na prechádzku. Alebo by išla aj sama. Len sa prejsť okolo rieky, napríklad smerom ku stanici a odtiaľ popod kopec, na ktorom stojí vysielač. Pomodlila by sa ruženček, dnes asi slávnostný a domov by doniesla kyticu vetvičiek, konáriky šípok a farebných listov. Takáto ikebana by potom určite stála v chodbe pod veľkou panoramatickou fotografiou, čo kedysi urobil starký. A do tej chodby by sa bez ostychu lialo popoludňajšie slnko a voňal by bylinkový čaj.
Sme v tom byte a niečo varíme. Ožehlím pár nohavíc a vreckoviek. Obrátim list kalendára na ten správny mesiac. Tentokrát sa na to pozabudlo, nikto na takú maličkosť nemyslel. Umyjem riad a povieme si pár slov, ktoré by mohli zahriať, ktoré by sa aj jej určite páčili.
Potom zafúka vietor. Ale ja už necítim chlad. Viem, že už nebudú napríklad takéto rána, ale prievan ustal, zmenil sa na pohyb, čo iba láska tvár. Nie, nemôžem smútiť, lebo každá drobná spomienka odrazu privoláva slnko. A takto to ostane.
Vlastne Alžbetka mala pravdu. Ona sa už nezmení. Ostane pre nás najkrajšia...
A ja som vďačná.