Vyvolávajú vám? Otravujú vás, vyrušujú, vytrhnú z rozhovoru či uprostred riešenia problému, na ktorý ste sa konečne dokázali skoncentrovať? Je to ich práca. Prebiť sa k vám, dostať vás k telefónu a „uloviť vás“. Udržať pri telefóne aspoň minútku, odrapotať úvodné povinné frázy nadrilované k dokonalosti vrátane modulácie hlasu a prízvuku. Aj povinný úsmev predpísaný firemným manuálom je u tých lepších cítiť napriek digitálnemu prenosu hlasu telefónom. Minútku, aby vám mohli ponúknuť, predať alebo aspoň od vás vymámiť informácie, ktoré predajú ich firmy zase ďalej.
Telefonické služby a predaj dáva prácu množstvu ľudí. Musia byť vybavení trpezlivosťou, je zlé počuť pravidelne to protivné „nie, no, net, nein,...“. Často aj s korením, ranná hádka s manželkou aj dlho prechovávaná nenávisť k firme volajúceho. Jeden takýto obchodník mi povedal, že s každým „Nie“ sa približuje k tomu konečnému vytúženému „Áno“. Treba na to mať. Či sedia za počítačom plece pri pleci s rovnako postihnutými v klimatizovanej hale niektorého bizniscentra alebo si doma podvečer privyrábajú po inej práci. Je to osamelý job. Slúchadlá s mikrofónom na hlave. S kolegami sa stretnete možno pri rýchlom obede v kantíne biznis centra a ani sa nestihnete spoznať, tak sa ľudia menia. S magnetickou kartou aj na toaletu, fajčiť výťahom 10 poschodí pred budovu. Napriek množstvu telefonátov je váš jediný spoločník počítač s CRM systémom, či podporou helpdesku. Nielen počíta počty telefonátov, dĺžky hovorov, či pauzy medzi nimi. Sleduje aj veci o ktorých lepšie ani nevedieť. Je to tvrdá práca.
V časoch podnikových ústrední to bolo fajn. Cez našu milú sekretárku nebolo ľahké sa prebiť. Kto nemal dôvod naozaj hovoriť s manažmentom či špecialistami neprešiel. Bola obrnená rovnako ako tí na druhej strane. Oni boli experti na mámenie „Áno“, ona bola perfektná v „Nie“. Teraz prichádzajú telefonáty do intimity mobilu. Už som sa s tým naučil žiť. Neznámym číslam väčšinou nedvíham. Na druhej strane, ak musím volať niekoho, kto moje mobilné číslo nemá v kontaktoch, posielam mu SMS, že ho budem volať a prečo. Robí to stále viac ľudí. Keď už neznáme číslo zdvihnem, snažím sa byť slušný. Nezisťujem, odkiaľ majú kontakt. Čísla, adresy, osobné údaje obiehajú ako komodita, telefonista na druhej strane ani netuší, ako ich jeho zamestnávateľ získal. Ak ma ponuka nezaujme v prvej chvíli, snažím sa moje „Nie“ povedať pri prvom prerušení monológu telefonujúceho, načo budiť zbytočné očakávania.
Vadí mi, keď sú neodbytní. Spomínam si, že po piatom telefonáte makléra lámajúceho ma, aby som peniaze firmy určenej na platy zašpekuloval s riadnou pákou v sóji. Na otázku: „Tak čo pán riaditeľ, idete s nami do tej sóje?“ som do telefónu skríkol: „Pre mňa za mňa, Vy si môžete isť aj do …., ale ja s Vami do žiadnej sóje nejdem!“
Na to sa už konečne urazil a viac nezavolal.
Minimálne to bol živý človek, čo sa vie aspoň uraziť. Adrenalín mi zdvihol telefonát automatu: „Dobrý deň, vypočujte si ponuku, aká sa neodmieta. Ak chcete ušetriť s ….. od ..., stlačte jednotku“. Hlas automatu opakoval ponuku dvakrát, potom sa spojenie prerušilo. Nedalo mi, vytočil som číslo zo zoznamu prijatých hovorov. Oznam v telefóne hlásil, že číslo sa nepoužíva. Tak to už nie..., tú firmu som zaradil na blacklist.
