Nechcem sa príliš zaoberať účinnosťou drobnej regulácie tokov a malých zásahov. Nebudem sa pliesť do remesla všetkým tým „lógom“ a „istom“, ostatne, na obhajobu samotnej efektívnosti je tu aj sám Kravčík. Takisto si nemyslím, že drobná regulácia tokov, priehradky z dreva, ale aj oranie polí po vrstevnici tu neboli pred Kravčíkom. Naši dedovia sa chovali k prírode pomerne šetrne, vedeli, že svoju postať musia posunúť nasledujúcim generáciám. Aj regulácia pohybu vody v prírode bola prirodzená. Lesy nemali holoruby, v čase koníkov nebol problém odviesť tú trochu vyťaženého dreva na spracovanie dolu do doliny po úzkej lesnej cestičke. Malé poľnohospodárstvo sa zaobišlo bez lánov polí. Svahy boli rozdelené medzami a v kopcoch terasami. Voda sa prirodzene udržovala v lese a aj keď niekedy odtiekla, nasali ju mokrade. Ľudia si stavali svoje príbytky na bezpečných miestach s využitím skúseností dedov. Neexistencia poistenia a sociálny systém založený len na solidarite v rodine prípadne v dedine viedol k vysokej osobnej zodpovednosti. Aj keď sa potok vylial, škoda nebola veľká. Potom prišla industrializácia a myslenie vo veľkom a zdanlivo odtrhla ľudí od priamej závislosti na prírode. „Think Big“ vyžadovalo veľké riešenia a znamenalo veľké dopady. Preto sa mi páči Kravčíkov návrat späť a snahu simulovať drobnými zásahmi to, čo bolo kedysi prirodzené. To neznamená, že si myslím, že vybudovanie Vážskej kaskády alebo takého Gabčíkova nebol užitočný počin.
Prečo sa mi projekt páči? Mám rád malé distribuované projekty. Od konzumácie čerstvých produktov len tu spoza humna, distribuovanej výroby energie pre miestnu spotrebu (tým nemyslím finančný štátom garantovaný produkt solárne elektrárne) až po distribuované spôsoby vlády, keď si miestne spoločenstvo rozhoduje o svojich záležitostiach a ďalej moc deleguje, len keď je to nevyhnutné. Ďalej verím v nelineárne dynamický efekt „mávnutia motýlích krídel“. Malý podnet, malá zmena počiatočných podmienok má veľký účinok vo výsledku. Kravčíkov projekt takéto parametre spĺňa. Samozrejme, boli to centrálne poskytnuté peniaze, ktoré lokálne projekty umožnili. Realizácia by ale nebola možná bez podpory miestnej komunity. Bez podpory starostov, miestnych radných a občanov by sa takýto projekt nikdy nezrealizoval. Páči sa mi, že spoločná aktivita utužila komunity. Robiť niečo spolu a vidieť výsledok v podobe diela je vždy motivujúce. Významné je, že sa stavalo z miestnych surovín a s miestnymi zdrojmi. Netvrdím, že aj takéto drobné zásahy nemali niekde dopad, že nevyhnali o pár metrov vyššie rodinku chránených žiab, to je ale kolaterálna škoda, s ktorou viem žiť. Požadovať na maličké stavby štúdie typu EIA, zložité stavebné povolenia a podobne, hraničí už zo stratou súdnosti. Táto krajina sa stáva preregulovanou. Niekedy si myslím, že regulácia je to jediné, čo ešte vytvára pracovné miesta, lebo privátna iniciatíva vykapáva. Ďalej sa mi páči, že projekt pôsobil plošne a nediskriminačne. Zapojiť sa mohli komunity dobrovoľne. Aj to sa už príliš nevidí.
Myslím, že projekt bol aj pomerne transparentný, jeho distribuovaný charakter z neho nemohol urobiť kšeft pre kmotrov alebo finančné skupiny. Rozkradnutie peňazí, ktoré sa alokujú na viaceré projekty je predsa len ťažšie ako na veľkom stavebnom projekte obstaranom štátom, aj keď je jeho zákonnosť formálne nespochybniteľná.
Projekty si všimli aj v zahraničí a chcú ich vyskúšať vo viacerých krajinách, ak sa dobre pamätám, tak aj v bohatom Nórsku. Dúfam, že Michal Kravčík nebude len ďalším potvrdzujúcim pravidlo o prorokoch doma, myslím, že mu dlžíme uznanie.
