Pamätám na 1. Máje za socializmu. Okrem hesiel o nerozdielnom bratstve so sovietskym ľudom, prekračovaní plánov a podpore veci mieru a socializmu niesol dav podobizne živých aj mŕtvych potentátov komunistického režimu. V dnešnom „newspeaku“ lídrov. V dokumentoch z dôb 2. svetovej vojny, s ktorými sa vždy v máji pretrhne vrece na dokumentárnych kanáloch, sa naparujú vodcovia nacistického a fašistického režimu. Populizmom, demagógiou dokázali v ľuďoch vyburcovať tie najhoršie vlastnosti a emócie vytiahnuté z hĺbok ich podvedomia a strachu. Tiež boli lídrami.
Nemyslím, že by mi chýbali lídri na Slovensku, tých samozvaných má Slovensko nadbytok. Ľudí, čo chcú v mene štátu a vyšších záujmov obmedzovať slobody ľudí. Chýbajú mi občania. Sebavedomí, slobodní a nezávislí. S dostatkom pudu sebazáchovy. Zvažujúci na laboratórnych váhach, čo im moc a politici servírujú, podobne ako anorektik pri kontrole nutričného zloženia šalátového listu. Hrdí občania, čo len neradi odovzdávajú svoju moc komukoľvek, kto sa o ňu len tak mimochodom uchádza. Len oni si autenticky môžu vybrať lídrov a prirodzene ich nasledovať. Občan, ked si?
Líderstvo predpokladá nasledovanie. Ak lídra nik nenasleduje, ostane stáť sám, ako „kôl v plote“ - zo slávneho prejavu súdruha Jakeša v Komorním Hrádečku. Ak som sa už vrátil do čias vojny, vynára sa aj iný obraz. Po rozbombardovaných uliciach Londýna rázne vykračuje zavalitý chlapík s cigarou v ústach, úsmevom a s ukazovákom a prostredníkom do tvaru V. Winston S. Churchill bol tiež lídrom. Takým prirodzeným, čo sa za lídra nevyhlasoval. Lídra z neho urobili práve tí hrdí občania.
