Velebiť, povedal mi môj blízky priateľ pri víne. Dobre. Ráno vstanem, sprcha, ľahké raňajky a poďme velebiť. To nie je také jednoduché, s Pánom chceme mať čo najbližší kontakt, dostať sa do jeho blízkosti? Kto bol na veľkom rockovom koncerte vie, o čom točím. Osvetlená scéna, a keby sa nepremietalo a nereprodukovalo, ani človek nič nevidí a nepočuje. Alebo zohnať VIP-ky? OK, stále zabúdam, budem bez tela a nehmotný.
Budú tam kurty, ihriská, bazény? Ako skončia zápasy? Stále remízy nebudú baviť ani hráčov ani fanúšikov, a v Nebi nechcem prehrávať, stačí mi ten kopec prehier v tomto svete. A ihriská budú čoskoro preplnené, ľudia mrú a väčšinou sú dobrí, takže prírastky sú neustále. To sa bude stále budovať – tvoriť nové? Stále neviem poriadne narábať s tou nehmotnosťou ani faktom, že anjel sa zmesí na špičku ihly.
Apropo telo, už ma občas pobolieva a aj po športe sa dlhšie dávam dokopy a to nehovorím o chlaste. Ale nechcem ho zmeniť. Keď si tak dobre zaplávam, niekam vyleziem, poriadne sa spotím a potom si dám orosené. A čo tam bude so sexom? Sexujem už len pre radosť, neskoro po štyridsiatke bolo by nezodpovedné plodiť deti. Nebudú chcieť miesto otca deda, a svoj príspevok sociálnemu systému som už vychoval. Budem to musieť v Nebi zabaliť? Ozaj, a všetky ženy tam budú krásne? Budú aj rovnaké, aby si nezávideli a prípadne na seba nežiarlili, a čo chlapi? Stále zabúdam, všetky ostatné túžby a city ostanú pred Nebeskou bránou.
A čo ciele? Koľko tam bude osemtisícoviek? Horolezci budú mať nekonečný čas, na ich zlezenie, bude ich nekonečno? A čo práca, no neviem ako vás, mňa napĺňa. Keď som na dovolenke, tak už mi je po 10 dňoch clivo. A biznis? To už žiadna firma neskrachuje? To už asi ani nebude burza. Nebudeme ani jesť, ani sporiť na dôchodok. Stále bude slnečno, ale nie tak, aby sme dostali úpal. Nudiť sa ale nebudeme, budeme velebiť, od večera do rána po celú večnosť.
Peklo, to bude na tom inak, tam sa zase bude trpieť a ľutovať. Dokola a neustále: „Keby som urobil to a neurobil to, mohol som aj ja velebiť a nemusel som tu sedieť v tejto prekliatej horúcej kadi.“ Mohli by byť aspoň exkurzie? Aby sme tých dole mohli prísť povzbudiť, poprípade naštvať, ako sa máme dobre. Dostanú niektorí víza? Predsa len je kruté, aby sa rodiny a priatelia nemohli stretávať.
Nebo je teda poriadne abstraktný koncept. Také prevteľovanie je podstatne pochopiteľnejšie. Ak si dobrý, po rebríčku k nirváne stúpaš, ale ak sa ti do nej ešte nechce, jednoducho zakopneš a môžeš to znova skúsiť napríklad od myši.
Keby aspoň príbuzní napísali, ani maily nechodia, ani Lazar nič neprezradil, keď sa po 4 dňoch vrátil. Michelin žiadneho sprievodcu nevydal. Vyvolávanie duchov mi nejde, pri stole stále niekto podvádza, kopká nohou a presúva šálky. Netuším, čo ma čaká. Treba žiť a nerozmýšľať, čo ma čaká, vyskúšať na vlastnej koži, ako každá cesta, aj táto bude určite úžasná a plná zážitkov. Lebo cieľom je práve tá cesta.
