Dnes už od rána prší. Teda, pravdepodobne začalo už v noci, ale ja keď spím, tak nič nepočujem. Zobudila som sa do zamračeného a studeného dňa. A moje plány o nedeli strávenej na balkóne s knihou (rozumej učebnicou ekonómie) sa rozplynuli. Keby bola aspoň búrka tak ako pred niekoľkými dňami...
Vždy, keď som doma u našich, je mi tak...tak zvláštne. Vraj, čo môže byť zvláštne na tom, keď ste so svojimi blízkymi? Vidím ich málo. Občas menej, ako by som chcela. A práve v tej svojej samote si uvedomujem, ako mi na nich záleží. Aj dnes, stála som pri okne, dívala sa na ten studený čas za oknom a myslela na to, ako je u nás doma fajn. Ak je takýto čas, zaleziete pod deku so šálkou kávy alebo čaju a vychutnávate si domácu atmosféru, ktorú vytvárajú ľudia, ktorých milujete. Zaliezť pod deku môžem aj tu, ale k ničomu to nevedie, dostaví sa akurát teplo, ale prázdno zostáva.
A tak som si uvarila čaj a so šálkou v ruke a očami upretými na monitor sa aspoň prezeraním fotografií vraciam domov, kde sa to každým dňom mení. Kvety mi rastú pred očami, kvitnú všetkými farbami, stromy menia svoju podobu. Tie, čo boli ešte pred týždňom plné kvetov...
... sú dnes už žiarivo zelené.
A nepotrvá dlho a privíta ma aj niečo takéto:
A že chutí skvelo, to vám môžem potvrdiť. Verím, že aj tento rok bude takáto skvelá úroda.
A keď prestane pršať a slniečko nás poteší svojimi lúčmi, tak určite rozkvitnú aj tieto lekná. Verím, že v čase kvitnutia budem doma a budem sa môcť pokochať ich krásou.
A samozrejme nemôžem zabudnúť na nášho domáceho "miláčika". Teda, nie je celkom náš, ale pravidelne sa k nám chodí najesť.
Existuje teda milión dovod, prečo sa domov tak rada vraciam. Je to miesto, ktoré ma dokáže nabiť energiou na všetky tie dni, keď tam nie som. Ešte aj pri čakaní na vlak mám možnosť tešiť sa z takejto krajiny:
Mám rada miesto, kde som vyrastala a prežila väčšinu svojho doterajšieho života. Ale postupne zisťujem, že sa čoraz viac teším aj na svoj nový domov, na mesto, kde žijem. Nejak mi začína prirastať k srdcu...
