Gabriela Ištoková
Plameň sviečky
Milujem svetlo sviečok. Akýmsi zvláštnym spôsobom ma jagavý plameň ukľudňuje a dodáva mi energiu.
"Chceme byť milovaní. Ak sa nám to nepodarí, chceme byť obdivovaní. Ak sa nám ani to nepodarí, chceme byť obávaní. Ak sa nám ani to nepodarí, chceme byť nenávidení a opovrhovaní. Jednoducho chceme v tých druhých prebudiť nejaké emócie, lebo duša sa trasie pred prázdnotou a túži po kontakte za každú cenu." (Hjalmar Söderberg, Dr. Glas) Zoznam autorových rubrík: Priatelia, Trochu filozofujem, Pokus o poéziu, Súkromné, Nezaradené
Milujem svetlo sviečok. Akýmsi zvláštnym spôsobom ma jagavý plameň ukľudňuje a dodáva mi energiu.
Konečne prišla tá skutočná jar. Nielen podľa dátumu v kalendári. Je ju cítiť všade. Hlavne vo vzduchu. A konečne je ju aj vidieť, zelená tráva, rozvíjajúce sa a kvitnúce stromy a pomaly sa kvetmi zapĺňajúce záhrady.
Kedy pôjdeš so mnou na kávu? Túto a podobné otázky počúvam už takmer rok. A takmer rok som odolávala stretnutiu s ním. Až do dnes...
Som na Tebe závislý...iba Ty máš čo chcem...nedýcham a nemyslím, keď ťa nemám... Použila som slová známej pesničky, lebo podľa mňa skutočne vystihujú podstatu závislosti.
Deň ako každý iný. Obyčajná nedeľa. Aspoň sa takou zdala byť. A navonok aj bola obyčajná.
Ako takmer každý víkend, aj ten predposledný som nebola domka – ako volám svoje terajšie bydlisko v Košiciach. Išla som domov na dedinu, kde som vyrástla a prežila tam takmer celý svoj doterajší život.
Nepovažujem sa za veľmi poverčivú osobu a horoskopy v časopisoch čítam skôr zo zvedavosti, ale keď si pamätám, čo sa mi v noci sníva – čo je málokedy – zvyknem sa pozrieť do snára, čo by to asi mohlo znamenať. A aj keď tomu nepripisujem nejaký veľký význam to, čo som si prečítala v jednom snári dnes, ma trošku prinútilo zamyslieť sa nad ľuďmi, s ktorými sa denne stretávam.
Nemám rada dni, ako je ten dnešný. Vonku je také nedefinovateľné počasie – vhodné akurát tak na spanie...alebo na premýšľanie.
Sedela pri okne so šálkou horúcej kávy v ruke. Ani si nevšimla, kedy sa vonku zotmelo. Myslela na mnoho veci, hľadala riešenie problémov, ktoré ešte ani nenastali. Vždy bola taká – snažila sa aspoň trochu predvídať to, čo sa stane, ale stále sa našlo niečo, čo ju prekvapilo.
Na dnešný deň som sa celkom tešila. Nielen kvôli svojmu menu v kalendári a kvôli tomu, že je sobota. Mám za sebou ťažký týždeň a tešila som sa na relax.
Dnešok začal ako obyčajný pracovný deň. A aj som vlastne chcela, aby bol obyčajný. A aj som sa tak celý deň tvárila…že o nič nejde, ale o niečo predsa len išlo. Ale to som si uvedomila, až keď som o pol piatej odchádzala z práce.
Ráno ju prebudil zvuk dažďových kvapiek, ktoré vytrvalo padali zo zamračenej oblohy. Po snehu z predchádzajúceho večera nebolo ani stopy.
Pred pár dňami sme na kurze angličtiny dostali za domácu úlohu napísať pár viet o tom, ako vyzeral náš štedrý deň.
...lebo sú moja rodina a tak by to malo byť samozrejmé. Ale ja mám pocit, že dnes už akosi nič nie je samozrejmé. A tobôž už nie láska, spolupatričnosť, starostlivosť. Občas sa mi zdá, že sa city a pocity kamsi vytrácajú.