Zdá sa mi priam neuveriteľné, že už uplynula taká dlhá doba, odkedy som sa tu "nedobrovoľne" rozhodla na istý čas zapustiť svoje korene. Vtedy som nerozmýšľala nad tým či tu o 5 rokov ešte budem.
Dnes chodievam na prechádzky po bočných uličkách, hlavnej sa vyhýbam. Nie preto, že by sa mi nepáčila, skôr naopak. Spievajúca fontána a zvon urban pri Dóme sv. Alžbety uchvátil aj moju malú neter, ktorá o jeho histórii bola ochotná počúvať stále dookola.
Dnes však už poznám aj tie bočné uličky. A túlam sa nimi rada. Je pravda, že väčšinou sama so svojimi myšlienkami. O to viac si všímam ľudí okolo seba. A užívam si atmosféru mesta, ktoré sa pomaly, ale isto stáva mojim druhým domovom.
Akosi mi za tie roky prirástlo k srdcu. Aj ľudia v ňom. Zvlášť niekoľko z nich, ktorých dnes nazývam priateľmi.
Veľa sa toho za tých 5 rokov zmenilo. Ja som sa zmenila. Toto mesto mi dalo veľa. Mám pocit, že až tu som sa skutočne dospela. Možno je to aj tým, že tu som zo svojich blízkych nemala nikoho a bola som a stále som v mnohých veciach odkázaná sama na seba. O to viac sa teším na chvíle so svojimi blízkymi. Víkendy u našich doma patria napriek občasným "šarvátkam" k tým najkrajším chvíľam roka.
A v nedeľu sa teším, že sa vrátim späť. Do mesta, ktoré ma prijalo a stalo sa mojim druhým domovom. Pred rokom som mala možnosť zmeniť svoje bydlisko. Po dlhých hodinách a dňoch rozmýšľania som sa rozhodla zostať. Toto mesto a pár ľudí v ňom boli hlavným dôvodom, prečo som zostala.
Mám rada toto mesto, mám rada Košice a som rada, že tu žijem.