Sú vzťahy, z ktorých sa odchádza s hlukom, krikom. Často je to len zásterka niečoho iného. Zásterka toho, že je nám ľuto a bolí to, že takýto vzťah skončil. Je to len divadielko pre verejnosť, aby nikto nevidel, že trpíme.
Sú vzťahy, z ktorých odchádzame potichu. Bez rozlúčky, bez slova. Zatvoríme dvere, zamkneme a zahodíme kľúč. Často preto, aby sme sa nemohli vrátiť, aj keď chceme. Stále však existuje aj ten druhý, kto má od tých dverí kľúč. A je len na ňom, či ich odomkne a vráti všetko späť. A na nás je, ako sa k tomu postavíme.
Samozrejme, sú vzťahy, ktoré končia obojstranným zmierom pre obe strany. Občas je to len naoko, občas je to fakt.
A samozrejme sú vzťahy, z ktorých sa odísť nedá. Sú vzácne, ale existujú. Môžeme ich nazvať osudové? Možno áno. To ako ich pomenujeme nie je dôležité. Podstatné je, že aj keď navonok skončia, vo vnútri každého z nás zostávajú. Nezmazateľne. Naveky.
Nie vždy je na nás, ktorý zo spôsobov odchodu si vyberieme. Občas to musíme prijať ako fakt. Ako niečo, čo zmeniť nemôžeme. Aj v tom spočíva veľkosť a sila nás ľudí.
