A najčastejšie to bola jej vlastná reakcia. Pomaly sa začínala báť toho, čo povie, dokonca aj toho, čo si pomyslí. Ale stále si hovorila, že je predsa len človek - s chybami a nedokonalosťami. Prečo potom mala pocit, že ak niekomu nepomôže či odmietne poradiť, prečo mala pocit, že zlyhala? Vedela, že nemôže pomôcť vždy a každému, jednoducho to nebolo možné, ale ten pocit nenávidela.Najhoršie však bolo, že nedokázala pomôcť ani sama sebe. Boli chvíle, keď mala pocit, že je v tom veľkom svete úplne sama. Ten pocit prichádzal náhle a nečakane a vždy v tej najnevhodnejšej chvíli. Dlho sa pokúšala zistiť, čo je dôvodom tohto smútku a beznádeje. Dnes to už vie a vôbec ju to neteší. Tým dôvodom je ona sama. Raz sa jej jeden priateľ opýtal: "Si naozaj až taká sebazničujúca?" A vtedy si uvedomila, že je to tak. Ničí sama seba, zámerne vyhľadáva situácie, ktoré jej ubližujú; vrhá sa do vzťahov, ktoré sú pre ňu viac než nevýhodné. Ale prečo to robí? Prečo tak zdanlivo nezmyselne trpí?Odpoveď je jednoduchá: nevie povedať NIE.
Ako povedať NIE?
Sedela pri okne so šálkou horúcej kávy v ruke. Ani si nevšimla, kedy sa vonku zotmelo. Myslela na mnoho veci, hľadala riešenie problémov, ktoré ešte ani nenastali. Vždy bola taká – snažila sa aspoň trochu predvídať to, čo sa stane, ale stále sa našlo niečo, čo ju prekvapilo.