Čakanie

Tak ako každé ráno, keď išla do práce, sa prinútila vstať a o necelých pätnásť minút už vyšla z domu. Čakal ju jeden z ďalších pracovných dní. Celkom sa tešila na lekciu z angličtiny, ktorá pre ňu znamená nielen zdokonalenie sa v tomto jazyku, ale celkom vítanú prestávku v pracovnom chaose.Po návrate ju privítala otvorená kancelária, kolegyňa nikde, na stole kopec pošty, ktorá nedotknutá čakala na ňu.Potom už všetko išlo ako obyčajne, dokonca stihla aj obed s kolegom, pravidelnú poobedňajšiu kávu, z ktorej si usrkávala až takmer do chvíle, keď išla domov. Bolo takmer pol šiestej. Celý deň čakala s nádejou na to, že zazvoní telefón, alebo že pride aspoň SMS-ka – od Neho.On – nevie, či ho smie nazvať priateľom, vie len, že jej na ňom záleží.Keď prišla domov, pomyslela na to, aké by to bolo, keby ju niekto čakal. Niekto, kto by sa spýtal, aký mala deň, ako jej dopadol test z angličtiny, či ju ešte trápi nádcha, či… tisíc maličkostí, ktoré robia život krajším. Víta ju však len jej byt, ktorý je chvíľami tak zúfalo prázdny.A tak čaká. Čaká, kým zovrie voda na čaj. Čaká kým doperie práčka. Čaká, stále na niečo čaká, ale najviac na to, že telefón konečne zazvoní a On jej povie, že mu chýba, že už čoskoro pride, že… snáď sa raz dočká