Slnečné lúče ešte prehrievali jesenný vzduch a ona sa snažila načerpať z nich tak prepotrebnú energiu. Fajčila a popol z cigary odklepkávala do popolníka, v ktorom ostal ohorok z jeho cigarety. Zdalo sa jej to ako celá večnosť, odkedy odišiel.
Nohy vyložené na parapetnej doske, v lone popolník a pred ňou nedopitá káva. Chutila trochu zvláštne, keď sa jej v ústach zmiešala s chuťou cigary.
Cez okno sa dívala na svoj svet. Malý veľký svet plný dôležitých drobností. Svet, do ktorého on nechcel patriť. Ale nechcel ani odísť. A ona trpela.
- Ako sa dnes máš?
- Liečim sa.
- Zase si chorá?
- Nie som chorá.
- Nie? Tak čo je s tebou?
- Som závislá.
- Závislá?
- Áno, závislá na tebe...
Tak nejak to cítila. Včera mala absťák. Potrebovala dávku jeho prítomnosti. Nemohla spať. Bolela ju celá duša. Tisíckrát si premietla v hlave všetky pre a proti, jeho kladné i záporné stránky. Tých zlých bolo dvakrát viac. Najhorší však bol záver: nemajú nič, absolútne nič spoločné. Vedela to, bolelo ju však uvedomenie si toho všetkého, toho veľkého nič. Krutá realita spojená so závislosťou.
Zahasila ohorok v popolníku a dopila kávu. Slnko už takmer zapadlo a pod kožu sa začal vkrádať chlad.
Je závislá, ale chce sa liečiť...
