Tak to bolo, keď som sa prvýkrát zamilovala a keď tá krátka prvá láska z jeho strany pominula, nechápala som, že mi vlastne urobil láskavosť. A trvalo poriadne dlho, kým som na to prišla. Keby som sa ho držala zubami-nechtami, asi by som teraz sedela niekde doma a okolo mňa by pobehovali 2-3 deti. A to nie je moja predstava života s milovaným partnerom. Potrebujem chodiť medzi ľudí, učiť sa, mať čas sama pre seba. Ale možno len potrebujem dozrieť.
Druhýkrát mi táto veta napadla, keď moja šéfka odchádzala na iné miesto. Keďže som bola jej zástupkyňou a často som v jej neprítomnosti riešila vznikuté problémy, tak trochu som rátala s tým, že na jej uvoľnené miesto navrhne mňa. Nestalo sa tak. Cítila som to ako veľkú krivdu, aj keď som po tom mieste nejak extra netúžila a asi by som ho vtedy odmietla, lebo som sa necítila na to, prijať takú zodpovednosť. Vtedy to bolo správne rozhodnutie. Ako sa ukázalo neskôr, chcelo to len svoj čas.
A naposledy pred niekoľkými týždňami. Jeden úžasný chlap a vzťah, ktorý stroskotal. To, čo mezi nami bolo.. túžila som, aby to neskončilo. Včera som si spomenula na tú vetu a hľadám všetky dôvody, prečo je lepšie, že to tak dopadlo. Hľadám pozitíva toho konca.
A našlo by sa ešte niekoľkoľko prípadov, kedy táto veta platila na 100 %.
Je to ako s modlitbou. Nemáme sa modliť za to, čo chceme, ale za to, čo potrebujeme. A vtedy naše modlitby budú vyslyšané.
Tak to skúste... a potom mi dajte vedieť.
