Domov je tam, kde...

Ale ako by to už aj moje podvedomie tušilo, mala som zvláštny sen. Snívalo sa mi o mojom otcovi.
Že čo je na tom zvláštne? Môj otec už pätnásť rokov nežije a naposledy sa mi o ňom snívalo pred niekoľkými rokmi. Dnes by mal meniny...možno sa mi chcel takto pripomenúť a možno...neviem, ten sen bol...neviem...tak trochu čudný a otec ma v ňom napokon opustil, nie nezomrel v tom sne, len jednoducho odišiel a už sa nevrátil.

Dnes je to presne rok, čo som sa presťahovala do svojho vlastného bytu a pamätám si, že keď som tu prvýkrát zaspávala, mala som divný pocit. Byt bol poloprázdny, každý zvuk, aj ten nepatrný ma vystrašil. Odvtedy už prešlo pár nocí a ja som si zvykla, postupne som sa tu zabývala, ale ešte stále sa tu necítim úplne doma.

V tom svojom dnešnom sne som kričala, ale ignorovali ma, nepočúvali ma, nechceli mi pomôcť.
Cítila som sa bezmocná a opustená. Aj môj otec sa na mňa len pozeral a potom jednoducho odišiel.
Potom si ešte zo sna pamätám, že som strašne chcela ísť domov...

Celý deň myslím na to, čo mi vlastne chcel môj otec v tom sne povedať. Prišiel len tak? Alebo mi prišiel povedať, že domov je všade tam, kde je aspoň jeden človek, ktorý ma ľúbi?

Tak potom vo svojom byte ešte dlho nebudem doma. Lebo okrem mňa tu nie je nikto...tu ma nemá kto ľúbiť...