Nasala som Ťa do vlasov, cítim Ťa keď zavriem oči.
Občas si niektorí ľudia museli myslieť, že som blázon, keď len tak idem po ulici a z ničoho nič sa začnem usmievať. O zrýchlenom búchaní srdca, hrejivom pocite a roztrasených rukách, keď dvíham telefón, na ktorom bliká Tvoje meno, ani nehovoriac.
Mám Ťa pod kožou, v mysli, si môj svet. Zaspávam s Tebou, aj keď Ty so mnou nie si. Vstávam a chcem veriť, že na mňa myslíš aspoň tak, ako ja na Teba.
A tak plynie deň za dňom. Prejde niekoľko týžňov, mesiacov. Utrúsiš nevinnú poznámku o tom, že sme spolu už nejak dlho, že si na seba zvykneme a potom... Bolo to varovanie, ktoré som si nevšimla, neprikladala mu žiadanu váhu.
Bola som "len" zamilovaná. Nič viac.
Opustil si ma, aby si mi viac neubližoval. Tak si to povedal. Neviem či som to pochopila, neviem, či to chcem chápať a rozumieť tomu. Stále budem tvrdiť, že mi nerozumieš. Nechápeš ma.
Asi pôjdem opäť do ulíc, vo vianočnej atmosfére budem okoloidúcim rozdávať úsmev a radosť, ale svoje srdce už na dlaň nepoložím. Je príliš krehké na to, aby ho zlomil niekto taký ako Ty.
Sklamaná
P.S. Ty ma už nehľadaj
