Nedávno som e-mailom dostala príbeh, ktorý prirovnával náš život k ceste vlakom. Vlak zastavuje v rôznych staniciach, ľudi nastupujú a vystupujú, niektorí sa nám prihovoria, prejdú s nami kus cesty, vystúpia. A zas nastúpia ďalší a ďalší a tak sa to opakuje až do chvíle, keď z vlaku nazvanom "život" vystúpime aj my.
Ľudia do nášho života vstupujú z rôznych dôvodov. Ani jeden človek, ktorého sme stretli, sa v našom živote neobjavil náhodou. Každý z nich má pre nás nejaký odkaz, každý z nich má v našom živote nejakú úlohu.
Najviac si asi zapamätáme tých, ktorých sme milovali a tých, ktorí nám nejak ublížili a iróniou je, že často do oboch týchto skupín patria tí istí ľudia.
Najmenej si všímame ľudí, ktorí našim životom len prechádajú, alebo v ňom zotrvajú krátko. A neuvedomujeme si, že možno práve títo ľudia menia náš život. Možno práve oni ovplyvňujú to, čo sa stane a ich prítomnosťou sa náš život začne uberať úplne iným smerom.
Zameriavame sa vo svojom živote na "veľké" veci, veľké udalosti, pretože ich považujeme za podstatné, dôležité. To ostatné nás nezaujíma.
Tak je to aj s ľuďmi. Venujeme čas a energiu tým, ktorí si to nezaslúžia, nevšímame si tých, ktorí by pre nás urobili čokoľvek. A tak sa stáva, že títo ľudia z nášho života odídu bez toho, aby dostali šancu dokázať nám, že sa oplatí poobzerať sa okolo seba.
Možno by stálo za to, zastaviť sa na chvíľu a pozrieť sa okolo seba. A možno akurát vtedy sa náš pohľad stretne s pohľadom iného človeka. Človeka, ktorý má pre nás dôležitý odkaz...
