V dobe e-mailov a SMS-iek sa vytratilo čaro písaných listov. Už ani nečakám, že v schránke nájdem niečo iné okrem letákov a účtov. A predsa - existuje človek, ktorý na mňa myslí a zo svojich ciest posiela pohľadnice...nie MMS-ky, ale klasické papierové pohľadnice so známkou, ktoré z toľkej diaľky docestujú až niekoľko dní potom, čo sa on už vrátil domov.
A tak sme sa jedného dňa dohodli, že mu nebudem vypisovať e-maily, ale vezmem do rúk pero a papier a napíšem list.
Až do dnešného dňa som si nenašla čas napísať tento list, za čo sa hanbím...ale žijeme akosi prirýchlo. Dokonca tak rýchlo, že... už mu ten list nemôžem poslať. Určité veci sa zmenili a takéto gesto v podobe listu by nerobilo dobrotu...tak si vyberám menšie zlo a volím tieto riadky. Aj keď v konečnom dôsledku je to možno väčšie zlo. Ale kto ma právo o tom rozhodovať?
Zachovám sa teraz sebecky, lebo chcem, aby ten dotyčný vedel, že... aj keď mám za sebou ťažké obdobie, pomaly sa dostávam do normálu. Zvládla som už jednu skúšku v škole a po večeroch vtĺkam do hlavy ďalšie vedomosti, aby som zmákla aj tie ďalšie. Opäť ma začína baviť moja práca - asi som ešte nedorástla na vedúcu funkciu :-). Len vo vzťahoch som na tom po starom... veď on vie, ako to je so mnou, keď sa zamilujem...ale je tu jar, ktorú milujem...a slniečko mi dodáva energiu, aby som zvládla prekonať všetky prekážky, ktoré ma v najbližšej dobe čakajú.
Tento "list" bol stručný...ťažko napísať osobné veci takto neosobne...ale inak to nejde. (Ne)chcem už spôsobovať problémy...dotyční vedia aké a komu.
A ten listový papier si nechám. Raz určite bude príležitosť popísať biele stránky slovami, ktoré budú patriť len jednej osobe a nikomu inému.
Venované: on vie komu
