Niet ťažšej otázky, ako tej, ktorá sa začína týmto slovkom. Veď posúďte sami: Prečo sa to stalo práve mne? Prečo sa mi nedarí? Prečo.... atď. .. môžeme pokračovať donekonečna. Akákoľvek bude odpoveď na takúto otázku, nebude jednodznačná, vždy, za každou odpoveďou sa vynoria ďalšie a ďalšie otázky. A namiesto banálnej a jednoduchej odpovede sa začnete zaoberať danou otázkou a riešiť a obracať ju z každej strany. A kam to vedie? Zväčša len k tomu, že sa zamotáme tak, že začneme pochybovať...našťastie väčšinou len chvíľu, ale často zbytočne.
Cestovala som dnes opäť vlakom do KE a počas necelých dvoch hodín cesty sa na oblohe vystriedalo slniečko, mraky dokonca aj dážď. Ľudí vo vlaku bolo málo, nebolo s kým debatovať, ani koho pozorovať, tak moju myseľ zamestnávali zatúlané myšlienky. To sú také tie, ktoré sa začínajú na "prečo".
A tak som v podstate zistila, že som šťastný človek a nemám dôvod sa sťažovať. Veď posúďte sami: pracujem, mám kde bývať, mám mamu a súrodencov, ktorých milujem; aj zopár priateľov sa nájde. Že som sama? bez priateľa, lásky? aj to má svoje výhody: nemusím sa nikoho pýtať, čo bude na večeru, ak sa mi nechce upratovať - neupratujem, ak na mňa doľahne lenivosť tak leňoším, aj keď mám potom výčitky svedomia; nemusím sa s nikým biť o diaľkový ovládač od telky, môžem .... áno...je toho veľa čo môžem a čo nemusím, ale...všetko toto by som rada vymenila za chvíle keď nemôžem a musím.
Tak kdesi okolo tohoto sa mi túlali myšlienky a riešila som rôzne neriešiteľné otázky a nedospela som k žiadnemu záveru. Spomenula som si akurát na myšlienku z knižky, ktorú som nedávno čítala. Bola z prostredia psychiatrickej liečebne. Hlavný hrdina tam hovoril okrem iného o tom, prečo sa ľudia boja bláznov: ľudia sa boja byť inakší. A tak ráno vstanú, idú do práce, robia všetko podľa pravidiel, aby na nich nikto nemohol ukázať prstom. A blázni sú iní. Neriešia, čo si myslia iní, neriešia, že sa nesprávajú podľa pravidiel, ktoré vymyslel niekto, kto si myslí, že sú správne. Možno som myšlienku autora neinterpretovala presne (snáď mi to odpustí), ale ten strach z toho, že ľudia sa boja byť iní ma zaujal.
Občas mám pocit, že som iná a nikto mi nerozumie. Nebojím sa byť iná, len sa bojím toho, že sa nenájde nikto, kto by ma pochopil.
Dnes som v poli plnom takmer dozretého obilia videla jednu jedinú slnečnicu. Vyčnievala nad zlatými klasmi obilia. Aj keď bola široko ďaleko sama svojho druhu, vôbec nevyzerala osamotená a iná. Vyzerala ako keby tam patrila odjakživa.
Byť iný neznamená byť horší, hlúpejší či chudobnejší. Iný znamená jednoducho iný.
A tak sa ma, prosím, nepýtajte, ako sa mám, som totiž iná a moja odpoveď by nemusela byť podľa vašich predstáv.
