Sadla som si na balkón s úmyslom učiť sa na budúcotýždňovú skúšku. A viac-menej sa mi to darí. Ale ako vždy, keď niečo musíte, hľadáte výhovorky ako robiť niečo iné.
Vstanem - idem si nabrať vodu - veď pitný režim treba dodržiavať, nie? Vtom počujem známy zvuk - cez skype sa hlási kamoška. Je zvedavá, ako som dopadla včera na skúške. Reku nijako. Zrušili ju kvôli vode. Vode, ktorá spôsobila toľko nešťastia a starostí za posledné dni. Behajú mi zimomriavky po tele, keď vidím zábery z tých oblastí - zatopené domy, ulice, podmočené koľaje, zosunuté svahy. Ľudia utekajú, aby si zachránili holé životy. Prečo? Túto otázku si kladú mnohí z nás. Prečo my? Pýtajú sa tí, ktorých sa to bytostne dotýka. Nebudem špekulovať nad odpoveďou, lebo nie o tom som chcela...
Rozlúčim sa s kamoškou, ktorá mi káže natrieť sa, aby som sa nespálila :-), a idem opäť na balkón. Po takej hodinke si dávam pauzu a dovolím svojim myšlienkam zatúlať sa. Vraciam sa k slovám jedného blogera, ktorý ich vložil do úst hrdinu vo svojej knihe. Hovorí mi z duše. Jeho slová mi otvárajú oči. Tentoraz už úplne. Načala "ma" priateľka niekoľkými presne mierenými a bolestivými a pravdivými vetami. A tak nechávam odísť jedného človeka. Tentoraz už úplne. Dnes už viem, že ak sa bude mať vrátiť, tak sa vráti.
Ďalší pollitrák citrónovej vody, ďalšie strany naštudované. Slniečko neuveriteľne pripeká. A ja sa po dlhej dobe cítim šťastná? Neviem, či to je to správne slovo. Skôr spokojná a zmierená. Pripravená začať odznova.
Opäť si vykladám nohy v ponožkách na parapetnú dosku. Tentoraz mám v rukách hrnček s kávou a knihu, v ktorej chcem dočítať pár posledných strán. Teším sa z dnešného dňa. Pridáte sa?
