Ak ten povestný most, ktorý nás s niekým spája, lebo ten niekto nejakým spôsobom zasiahol do nášho života, ak ten most nepoužívame, obrazne povedané - obrastie divým viničom, machom a neviem čím ešte. A potom je dosť ťažké dostať sa cez neho na druhú stranu, ak tam musíme alebo potrebujeme ísť.
Ale aj taký most má svoje čaro. Môžeme si ho ísť pozrieť, keď sa zatúlame vo svojich spomienkach, môžeme obdivovať jeho krásu. Ľahko sa však môže stať, že začne chátrať. A aj napriek svojej kráse, vďaka času začne upadať, pustnúť, rozpadávať sa. A keď príde chvíľa, keď sa rozhodneme využiť, že ešte stojí, môže sa stať, že sa uprostred prepadneme a spadneme do neznáma.
Tam možno nájdeme niečo iné, možno lepšie, možno horšie. A začneme stavať nový most, o ktorý sa budeme chcieť starať. Opäť prejde určitý čas a tento náš most, ktorý sa priblížil našej predstave o dokonalosti, začne opäť obrastať. Možno už spomínanými viničom a machom alebo aj tŕním. A prejsť po ňom nebude jednoduché a už vôbec nie bezbolestné. Alebo nás každodenná všednosť toho mosta začne nudiť.
Čo vtedy? Odstrániť tŕne, mach a burinu a spevniť ho? Alebo sa vyškriabať a opraviť ten pôvodný? Či nájsť nový? Oprava môže znamenať riziko, že sa to po istom čase opäť pokazí, vrátiť sa a opraviť pôvodný je ako robiť niečo, čo sme kedysi už skúsili a zistili sme, že to nie je to pravé pre nás a napokon hľadať nový? Aký bude? Z ktorejkoľvek strany sa na to pozrieme, riskujeme. A často riskujeme veľmi veľa.
Vraj sa mosty nemajú páliť. Majú ostať stáť. Aj keď sa nepoužívajú.
Ale stojí to za to?
foto v perexe: internet
