Obyčajná jeseň

Tak ako inokedy, ani teraz tak nespravila. Nenechala sa unášať príjemným pocitom, ktorý v nej krásny jesenný deň vyvolal. Dokonale sa ovládala. Nevedela to inak. Nevedela byť bezprostredná a spontánna. Aj keď po tom túžila. Ale zrejme ta túžba nebola až taká veľká, aby prekonala to ostatné.
 
Dnes by to už urobila. Rozbehla by sa medzi stromy, pod nohami by jej šuchotalo lístie, vlasy by jej rozstrapatil vietor a slnku by mohla nastaviť svoju tvár.
 
Urobila by to, keby vedela, že dnes bude objímať vankúš a utierať si slzy stekajúce po lícach. 
 
Márne si hovorí, že to prebolí, že ráno vyjde slnko, že ľudia majú oveľa horšie problémy.
 
Zlomené srdce bolí. A nie je možné vyliečiť ho za pár dní. Potrvá dlho, kým jej prestane byť ľúto, že už nie je s ním. A ešte dlhšie, kým zabudne. Ak vôbec...

Našla už na ňom kopec chýb a nedostatkov. Ale aj tie milovala. Poviete si - hlúpa. Ja si to nemyslím. Nebola hlúpa, len sa odvážila milovať a keď milovala, dávala všetko a ešte niečo navyše. Viem, vraj sa to nevypláca. Riskla to a padla na nos. Padla na tvrdú zem. Teraz zbiera sily, aby sa postavila a išla ďalej.
 
A potom pôjde opäť do toho parku, rozbehne sa medzi stromy a bude zbierať lístie a usmievať sa na ľudí. Alebo už možno bude zima a park bude plný snehu. Pôjde tam a pomôže deťom stavať snehuliaka a hrať sa na guľovačku.

Vie, že na zlomené srdce sa nezomiera, aj keď to strašne bolí.