Takto pred pol rokom som mala pocit, že sa mi zrútil celý svet. Rozpadol sa mi vzťah, o ktorom som si myslela, že má viac než len šancu na prežitie. Vkladala som doň nádej a svoju budúcnosť som videla s ním. Po rozchode som si myslela, že padám na dno a potrvá riadnu chvíľu, kým sa odtiaľ vyhrabem.
Dni a týždne po boli ťažké, veď to určite mnohí z vás poznajú. Časom sa však mnohé vysvetlilo, mnohé zmenilo a ja som odpustila. A začali sme odznova...či skôr pokračovali, lebo to napokon vyzeralo tak, že to vôbec neprestalo.
Úmyselne som prehliadala to, čo iní videli a odmietala som to...ale iba navonok. Vo vnútri som vedela, že majú pravdu. Ale verila som. Veď čo ak... nekonalo sa žiadne čo ak...a tak som dnes padla na dno. Až dnes, doteraz to bola len taká moja osobná recesia. Včera som sa pri učení dozvedela, že dno je len akousi fázou "pokoja či oddychu"... ja sa tak necítim. Nenávidím a chcem ublížiť.
Sedím na svojom osobnom dne a zbieram sily a vymýšľam taktiku ako sa odtiaľ dostať. Aký postup zvoliť? Som bojovník a prekážky pre mňa nie sú problémom, ale skôr výzvou.
Toto je však priveľké sústo aj pre mňa.
