Sú prázdniny a vlakom cestuje akosi menej ľudí. Často sa stáva, že sedím v kupé celú cestu sama. Takmer dve hodiny samoty a času na premýšľanie. Do uší mi znejú obľúbené pesničky a mojim očiam sa naskytá pohľad hodný obdivu.
Polia plné slnečníc, o niečo ďalej potopené stromy. O dva týždne neskôr - miesta, kde mi mával kombajnista - sú už poorané. Slnečnice odkvitajú. Zberajú slamu. Ale aj pália. Horí celé pole a hustý dym štípe v očiach. A popri trati, pri kríkoch, vidím stovky malých motýľov s nepopísanými krídlami.
Pred dvomi rokmi, takto v lete som cestovala do Bratislavy na školenie. Autom. Polia boli plné slamových balíkov, slnečnice kvitli ostošesť. Bol krásny slnečný deň. Vtedy som si uvedomila, aké je to naše Slovensko krásne a aj to, že odtiaľto nechcem odísť.
Nedávna búrka nám zlomila vŕbu. Neviem, či bola smutná, ale isté je, že teraz už smutná nie je. Bola som smutná a ubolená pred pár dňami. Ubolená ešte som, smútok už pominul. Nezlomila ma búrka, skôr to bol hurikán. Zas mám však chuť a vôľu žiť a bojovať ďalej. Dávam si malé dosiahnuteľné ciele, ale stále sa mi stane, že sa zasnívam. Z ružových okuliarov mi stále ostali rámy, aj keď sklá už popraskali a z tých rámov už nadobro vypadli.
A zrazu je všetko jasné. Pálenie mostov nie je spôsob ako sa vysporiadať s minulosťou. Aj keď sa občas zdá, že iné riešenie neexistuje. Ale možno len stačí...prerušiť kontakt? Verím na osud. A tak verím, že to, čo sa má stať, to sa stane. Ak sa ľudia z mojej minulosti majú dostať do mojej budúcnosti, stane sa. Môžem to ovplyvniť, keď sa pred nimi budem skrývať a utekať. Pred sebou však neujdem. So sebou musím žiť. A nie vždy je to jednoduché.
Maľovala som izbu. Potom som si sadla a dumala nad tým, ako si rozvešiam obrazy. Výsledok bol iný, ako som sprvu myslela. Jedna stena mi ostala prázdna. Úplne. Ešte nemám obraz, ktorý by som tam zavesila. Možno časom.
Tak som aj vo svojom živote obrátila list a začala na novej, čistej strane.
