Prečo ich ľúbim...

Ale existujú a prejavia sa práve vtedy a práve tam, kde to najmenej čakáte. Moja rodina – myslím najbližšia rodina – je moja mama, brat a sestra. Keď život plynie v pohode často krát si ani neuvedomíme, čo pre nás naši blízki znamenajú. Ale stačí, že sa niečo stane, niečo, čo nie je práve príjemné a práve vtedy si uvedomíte, čo pre Vás Vaši blízki znamenajú.Tak to bolo aj pred niekoľkými dňami, keď môj brat pri ceste domov havaroval. Našťastie sa mu nič nestalo. Odnieslo si to len naše autíčko. Ale keď mi vtedy v noci volal, že havaroval a čo má robiť a... nikdy na to nezabudnem.U nás sa o citoch akosi nikdy nehovorilo. Možno je to divné alebo nezvyčajné, ale je to tak.Ale vo chvíli, keď som počula jeho hlas v telefóne a uvedomila som si, že je uprostred noci sám kdesi v poli s rozbitým autom nebolo mi všetko jedno... Chcela som práve v tej chvíli byť s ním, aby tam nebol tak sám. Viem, že by som mu veľmi nepomohla, ale bola by som pri ňom.Občas mám taký pocit, že stačí len prítomnosť niekoho, na kom Vám záleží, a svet je hneď lepší, krajší. A aj keď si nespomínam, že by som sa so svojím bratom niekedy rozprávala o tom, ako veľmi mi na ňom záleží, ako veľmi ho mám rada, viem, že on to vie. A rovnako viem, že on by mi pomohol, ak by som to potrebovala.Občas slová nie sú potrebné, ale predsa... mami, Ľubo, Dadi... ľúbim Vás.