Z času na čas sa takto cíti každý z nás. Máte pocit, že sa na vás valí jedna katastrofa za druhou. A potom to jednoducho nevydržíte a vylejete si hnev na prvej osobe, ktorá vám príde do rany.
To sa stalo aj mne v posledných dňoch uplynulého roka. Mám totiž tú "nemilú" vlastnosť, že problémy a starosti iných, s ktorými sa mi zveria, dokážem absorbovať ako špongia, až sa s nimi takmer úplne stotožním a moja energia je fuč. A potom si to samozrejme odnesie niekto, kto za to absolútne nemôže.
Ale stačí tak málo. Stačí pár slov od priateľa v pravý čas, ktorý dokáže presne vystihnúť podstatu "problému" a všetko je úplne inak. Často sú to práve problémy, ktoré kladieme do popredia, pretože máme pocit, že len tak ich vyriešime najlepšie. Hľadáme všetky možné riešenia, vyberáme, ktoré by bolo najlepšie a najsprávnejšie. A to všetko nás oberá o energiu, ktorú by sme mohli využiť iným spôsobom. Netvrdím, že problémy netreba riešiť. Treba však rozlišovať, či je problém, ktorému pripisujem veľku váhu, naozaj taký vážny. Treba si len určiť priority a nájsť si čas aj na oddych, venovať sa veciam, ktoré nám robia radosť.
Ja som už začala. Hneď prvého som sa bola prejsť, aj keď vonku bolo sychravo a škaredo. A včera som si bola sadnúť s priateľmi. Porozprávať, pospomínať.
Priatelia sú zvláštna "sorta" ľudí. Stačí ich len pár, ale vždy, keď ich potrebujete, nájde sa minimálne jeden, ktorý vám pomôže a nakopne vás tým správnym smerom. Aj keď o tom možno ani nevie.
