Nikto do ich vzťahu nevidel. Oni sami spočiatku nerozumeli, prečo je všetko tak, ako to je. Vedeli však, že stále si majú čo povedať, stále o sebe potrebujú vedieť, počuť.
Nemusia sa vidieť, cítiť, dotýkať. Dokonca na seba ani nemusia myslieť. Vedia o sebe. Žijú svoje vlastné životy. Odlišné životy. Možno by vedeli žiť aj bez toho, aby jeden o druhom vedeli. Skúsili to. Raz ona, raz on. Pochopili, že je jednoduchšie občas sa jeden druhému ozvať. Potom to tak nebolí.
Bolí však stretnutie. Teda skôr to lúčenie a vedomie, že sa zas tak skoro neuvidia. Obaja to vedia, obaja sa však aj napriek (hlavne jej) bolesti stretnutiu nebránia.
Osud chcel, aby sa stretli, spoznali, niečo pre seba znamenali.
Po poslednom stretnutí mala ona pocit, že sa ich vzťah posunul niekam ďalej, do vyššieho levelu. Niekam, kde jeden druhého rešpektujú, niekam, kde nie sú na komunikáciu potrebné slová a zbytočné vysvetľovanie. Po krátkom rozhovore s ním o tom všetkom na chvíľu zapochybovala, ale teraz už vie, že je to tak.
Podarilo sa im dosiahnuť vyšší level vo vzťahu, ktorý pre oboch znamenal viac než veľa.
Ako veľa, to vedia len oni dvaja. Len oni dvaja vedia, aký má ich vzťah cenu.
