Väčšiu časť svojho doterajšieho života som prežila vo svojom rodnom meste a dedinke, kde som vyrastala. Stále sa tam s láskou a veľkou radosťou vraciam.
Posledné štyri roky žijem v meste, ktoré som kedysi nemala rada. Akosi sme si nesedeli. Ale chcelo to len čas, aby sme si na seba zvykli.
Dnes v noci som prišla na to, ako veľmi mám toto mesto rada.
Je hlboká noc a ja sa prevaľujem v posteli a neviem zaspať. Z cédečka mi hrá Cmorík a jeho Dážď a ja vo svetle pouličnej lampy vidím ako prší...náhoda? Na náhody neverím...
Dnes v noci som prišla na to, že sa bojím opustiť toto mesto, kde som našla svoj druhý domov. Len pred pár minútami som prišla na to, ako veľmi mám rada toto mesto a priateľov, ktorých som tu našla. Nechcem odísť, lebo mám pocit, že inam nezapadnem. Asi som tu zapustila korene a mám strach, že keď sa presuniem inam, nezakorením tak pevne.
Musím sa rozhodnúť či zostať alebo odísť. Už druhý deň zvažujem všetky pre a proti. Ešte včera som bola odhodlaná odísť, vymeniť všetko, čo som budovala tých pár rokov, za niečo neznáme. Za veľké mesto plné neznámych ľudí.
Teraz, keď sa prehadzujem v posteli a myšlienky mi nedovolia zaspať, sa mi môj odchod nezdá až taký reálny. Nechcem zas začínať odznova, s cudzími ľuďmi, na neznámom mieste.
Možno je to len strach a moje obavy sú prehnané. Možno by som mala dať na svoj inštinkt, ktorý ma už veľakrát nesklamal.
Vonku stále prší. Ale do kvapiek dažďa sa primiešal aj sneh. A fúka nepríjemný vietor. Zmätok tak podobný tomu v mojom vnútri. Nejdem spať, lebo viem, že sa mi to nepodarí. Idem hľadať východisko z tohto bludného kruhu, aby som našla svoj vnútorný pokoj.
Z Humenného do Košíc prídem vlakom za necelé dve hodinky. Ak by som odišla, musela by som cestovať oveľa dlhšie. A nemám pocit, že by som to chcela...
