Všetci dookola mňa ospevujú jeseň, aká je krásna, ach bože, a to padajúce lístie, posledné lúče slnka ma šteklia na tvári.. A prečo ja toto všetko nevidím? Prečo sa vo mne neobjavil jesenný zmysel pre krásu?? Neviem...
Včera v škole sa ma všetci pýtali, čo mi je, čo sa stalo.... Ale moja odpoveď, ktorá znela : ,,Nič..." neuspokojila asi nikoho, kto mal vážnejší záujem zistiť, čo mi naozaj je. Vlastne,ono sa naozaj nič nestalo, alebo stalo, len ja neviem čo. Som jednoducho smutná. Snažím sa usmiať, nejde to. Snažím sa jesť, nechce sa mi. Snažím sa rozprávať, hlava by aj, ale srdce mlčí. Najhoršie je na tom to, že takýto ,,stav" ma prepadol prvýkrát v živote. Našiel ma nepripravenú a zraniteľnú, nepripravenú sa brániť. Takže teraz len čakám, kedy to prejde. A ktovie, možno ostaneme priatelia.
O chvíľu ma čakajú skúšky na vodičák. Asi by som sa mala učiť. No, stále to akosi odkladám, a ani sa nenazdám a už budú skúšky tu. No čím viac sa učím, tým mám pocit, že viem menej. Včera na jazde mi môj pán inštruktor povedal: ,, Ty nejdeš na skúšky, ty si ideš pre vodičák!!!" ....som sa usmiala, zabočila doľava a preradila do dvojky. Naozaj skvelé slová. Len prečo mi nepomáhajú? Prečo mám pocit, že mi to hovoria ľudia ,,len tak" ? A v hľbke duše viem, že to myslia naozaj úprimne. No moje srdce a duša sú v stave, keď sa ich nedotkne ani to najúprimnejšie slovo.
Práca detto. Neviem, mám taký tušák, že sa ma odtiaľ snažia vypoklonkovať. V hlave sa mi odohralo už pár stovák scenárov, kde by som mohla ísť pracovať. Možno by mi prospelo trošku si oddýchnuť od práce s kvetmi, ale naopak viem, že vždy, kedy by som prešla okolo kvetinárstva by mi srdce trhalo od žiaľu a smútku.
Už som asi našla to pravé slovo pre moje deje: APATIA...
... a tak nemám rada jeseň! Hoci sú stromi trojfarebné, hoci lístie nádherne romanticky padá zo stromov, hoci svieti zubaté slnko... Vo mne je smútok z nedokončeného, z vopred prehratého súboja. Súboja so sebou...
