V tej chvíli ma spánok prešiel, vyskočila som z postele a začala píšťať... Vletela som do kuchyne a moja mamina na mňa pozerala, akokeby ma videla prvý krát v živote...
,,Čo pištíš? Máš v izbe pavúka, alebo čo?"
,,Vzali ma do školy!!!"
Vzali ma do školy... Len či tam naozaj patrím. Ešte čakám na odpoveď z druhej školy, z úplne odlišného odboru. A neviem, čo budem robiť, ako sa rozhodnúť, ktorou cestou sa na tejto ,,hlúpej" križovatke vydať. Či ma to bude baviť, či to zvládnem, či ma nevyhodia, či doštudujem, či sa tým budem živiť... Toľko otázok mi vŕta v hlave. A naši mi vôbec nepomáhajú...:(....Na upozornenia typu : ,,...ale si to poriadne rozmysli!!" už naozaj nemám chuť ani reagovať, ani odpovedať a koniec koncov, ani nad rozmýšlať. Stačí mi ten môj chaos, nepotrebujem ho zbierať aj od ostatných Rusnákovcov... Bojím sa tohto rozhodnutia, ktoré natrvalo a nezvratne ovplyvní môj život...
Do môjho života prišiel malý zázrak. Rozhodla som sa, že sa oňho postarám a budem ho ľúbiť... Hoci to bude umňaučané, občas otravné, ale bude len a len moje... Hoci ešte musím prežiť reakciu mojich rodičov, myslím, že si na ten zázrak zvyknú a obľúbia si ho..:)
Končím s prácou... Musím prestať robiť to, čo milujem najviac na svete... Hoci mi to trhá srdce, musím. Večná a bezdôvodná kritika zo strany šéfky zo mňa vyciciava život, aj tú moju poslednú energiu na existenciu, ktorú mám. Cítim sa tam ako handra, ako niekto, kto si neplní povinnosti, kto nepočúva príkazy, kto je úplne nezodpovedný a neschopný... Proste, je čas odísť... Len nazbierať odvahu a povedať to...
Tento rok bol a ešte stále je mimoriadne náročný... Plný životných zvratov, nových ľudí, skúšok dospelosti, rozhodnutí... Zatiaľ som to, myslím, ustála obstojne...
___________________________________________________________________________________
....No a ešte je tu to najťažšie a najbolestivejšie rozhodnutie...:(
...Už je čas....
