V decembri 2019 spustila verejnoprávna RTVS svoj tretí televízny vysielací okruh, ktorý sa venuje z prevažnej časti archívnym snímkam. Tie sú digitalizované a prezentované v tej najlepšej kvalite. Na obrazovkách tak možno zachytiť veľké množstvo zaujímavých relácií, mimo iného aj hudobného charakteru, ktoré dlhé roky ležali polozabudnuté v archívoch a na svetlo sveta sa dostávajú po pomerne dlhom čase.
Miroslav Válek: básnikom na celý život, ministrom kultúry na 20 rokov
Hneď na úvod sa priznám, že písať o postave Miroslava Válka je nesmierne náročné. Či už preto, že o ňom viem viac, ako o ktoromkoľvek inom literátovi alebo tým, že toho viem stále príliš málo alebo - a zrejme práve kvôli tomu - aký rozpor v sebe Miroslav Válek nesie a súčasne akým geniálnym básnikom je.
Na úplne prvé stretnutie s básnikom Miroslavom Válkom a jeho tvorbou si už riadne nespomínam. Celkom určite to bolo prvé vypočutie si skladby Smutná Ranná Električka, kultová to skladba z legendárneho albumu Zelená Pošta (1972) dvojice Marián Varga a Pavol Hammel. Miroslav Válek nie je jedinou literárnou postavou, ku ktorej som sa dostal práve cez hudbu a keďže je neoddeliteľnou súčasťou slovenskej kultúry prelomových 60-tych rokov, nedalo by sa ho neobísť. Všetky podmienky pre vstup do tohto, nie len domáceho kultúrneho sveta mi pripravili Ivan Štrpka s Dežom Ursinym. Bol to beh po špirále, ktorá sa neustále rozširuje a stúpaním po nej bolo každé meno a spolu s tým aj spoznávanie tvorby toho-ktorého konkrétneho umelca, mimo iného aj mimoriadne silnej generácie autorov, tzv. generácie Mladej Tvorby, literárneho časopisu, ktorému v druhej polovici šesťdesiatych rokov Miroslav Válek robil šéfredaktora.
Na začiatku bola, pochopiteľne samotná poézia. Geniálna, neopakovateľná poézia, s ktorou som sa v tom čase vedel nesmierne stotožniť, uspokojiť svoje nároky na tvorbu, zažiť pocit krásna a aby som nebodaj nebol málo patetickým, v ktorej som vedel nájsť aj kus pravdy. Osobné obdobie, na ktoré si teraz spomínam sa odohrávalo uprostred môjho stredoškolského štúdia a pokračuje prakticky doteraz, najsilnejším bolo však práve vtedy. Niekoľko krát som využil možnosť prednesu poézie Miroslava Válka pred publikom. Skrátka, všemožne som pátral po autorovi, ktorý mi obohacoval moju existenciu a život. Čoraz väčšmi si ma ,,dostával" a nebudem to tajiť, napríklad už len tým, že nad samotným Mariánom Vargom, mojou veľkou hudobnou láskou, držal celé sedemdesiate roky ochrannú ruku, zariadil kúpu legendárneho Hammond organu, či už len odpoveďou ,,...bude mi cťou.", na Vargovu otázku, či môže zhudobniť už spomínanú Električku. Miroslav Válek mi však pripravil okrem konkrétnych momentov pri jeho poézii aj moment, ktorý by som mohol, takpovediac označiť za magický. Tento moment niesol číslo 16, sprvu bol otočený bielym hranatým, pár centimetrovým chrbtom nahor a rukou, ktorá v tej chvíli nebola moja som si Miroslava Válka vybral za moju maturitnú otázku. Celkom neskromne môžem označiť moju vtedajšiu odpoveď pri zelenom stole za bezkonkurenčnú spomedzi všetkých mojich spolužiakov (pravdaže, so všetkou cťou ostatným).
Či sa dá vôbec nejako uchopiť rozporuplnosť postavy Miroslava Válka? Nuž, naučil som sa uplatňovať v podobných otázkach princíp toho, že si na týchto miestach, v týchto situáciách predstavujem sám seba. Konal by som ináč? A bolo by to vôbec možné? Na Miroslava Válka, ako na človeka, ktorý si jednak strážil súkromie a po jeho smrti v roku 1991 postupom rokov zosunula všemožná stoka či nepravdy, proti ktorým sa nebolo ani kedy brániť. Pravdaže, Miroslav Válek nie je bez viny. Bol to on, kto vydával kultúrne zákazy, kto bol súčasťou komunistickej, normalizačnej vlády. Napriek tomu však hral a uhral hru, a to bravúrnym spôsobom, najlepšie, ako mohol či vedel s ostatnou dogmou svojich straníckych kolegov, s režimom, ktorý zastával. Zostáva však naďalej významným (a rozporuplným) dejateľom slovenskej kultúry a najmä geniálnym básnikom. Tak nesmierne rozporuplným či miestami až absurdným, akou bola doba, v ktorej žil, tvoril a pracoval. Informačný nedostatok či neochotu vôbec porozumieť tejto postave, literátovi a ministrovi kultúry značne napravila a doplnila výborná dokumentárna snímka Válek (rež. Patrik Lančarič, 2018).
Obrazáreň 1980 (pásmo zhudobnenej poézie Miroslava Válka)
V čase vzniku tejto hudobno-dramatickej relácie bol Miroslav Válek už dekádu ministrom kultúry. Ako básnik mal svoje dielo v tom čase už uzatvorené. Jeho posledná básnická zbierka Z Vody vyšla tri roky predtým. Televízna relácia Obrazáreň je výnimočnou kombináciou klasického prednesu a hudobnej podoby poézie Miroslava Válka, skvostných skladieb, ktoré vznikli špeciálne pre túto televíznu reláciu. Skladateľ Ladislav Gerhardt pripravil pre Petra Lipu a Evu Sepešiovú znamenité jazzové kompozície a Pavol Hammel zasa priniesol svoj tradičný pesničkársky, typicky Hammelovský kumšt. Žiada sa mi povedať, že je celkom veľkou škodou, že tieto skladby sa neobjavili a nevyšli na niektorom z jeho albumov. Pomedzi hudobné medzihry a skladby recituje, interpretuje herec Vladimír Durdík ml.
