Gitara je kráľovná hudobných nástrojov. Tých šesť strún napnutých na dvoch koncoch umeleckého diela, ktorým tvar a telo gitary je, v sebe skrýva niečo, čím si nás už desaťročia podmaňujú tí čarodejníci s čarovnými prútikmi schovanými vo svojich prstoch. V konečnom dôsledku to ale nie je nič ťažké - napokon každý si to môže sám skúsiť. Odkukať polohy pár základných akordov, nájsť svoju obľúbenú pieseň a začať si hrať. Gitara je určite najprístupnejším hudobným nástrojom. Je prístupná prakticky každému. No tajomstvá všedných vecí však odhalí len zopár vyvolených. Jedným z kruhu, ktorí toto tajomstvo odhalil azda najviac je aj David Gilmour, ktorý dnes oslavuje svoje 77. narodeniny.
Pred pár rokmi som vstúpil do jedného domu, ktorý sa na vyše roka a pol stal mojim domovom. Hneď v prvý večer som na steny nalepil zopár hudobných plagátov. Bez nich som si to tam nevedel predstaviť. Nemý priestor zrazu dostal dar reči, chlad sa zmenil na teplo. Tupo a smutne vyzerajúce biele steny ožili. Nie náhodou to boli tri plagáty Davida Gilmoura a Pink Floyd. Viseli tam po zvyšok celej existencie tohto domova, ktorý som si neskôr, sám pre seba pomenoval ako Ostrov. Prečo to vôbec hovorím? Jasnejšia paralela s Davidom Gilmourom mi totiž nenapadá. Jeho hudba, spev, hra na gitaru mi prináša pocity pobytu na krásnom ostrove, kde sa uťahujem do potrebnej izolácie, do samoty, kde nachádzam krásu, pokoj a hĺbku a z ktorej vychádzam ako znovuzrodený.
Začiatok
David Gilmour nezačal písať svoj hudobnícky príbeh rozdielne od svojich iných kolegov. Najprv ho ohúrili prvé nahrávky rock´ n rollu a do jeho teenagerských rúk sa mu dostala prvá gitara. Svoje prvé akordy sa učil pri nahrávkach Petea Seegera, amerického folkového gitaristu a speváka, ktorý začiatkom 60-tych rokov vydal lekcie gitarovej školy s nahratým komentárom a lekciami na vinylovej platni. Mladý David presedel pri gramorádiu celé dni a spoločne so svojim učiteľom schovaným v drážkach platne sa učil vybrnkávať, hrať a napokon aj skladať jednoduché skladby. Je zaujímavé, že toto bola jeho jediná výrazná lekcia hry na gitaru. Je evidentné, že sa napokon pretavila do jeho nezameniteľného gitarového zvuku. Prvým výraznejším míľnikom sa stala skupina zložená z najbližších priateľov Jokers Wild. Nelíšili sa od stoviek iných skupín podobného formátu tej doby. Hrali prebraté hity, no vskutku zaujímavým štýlom. Pravidelne navštevovali hudobné obchody, kde striehli na najnovšie nahrávky, ktoré si v posluchových kabínkach nechávali prehrávať. Počas počúvania sa snažili čo najlepšie odpísať text, akordy aj melódiu a súčasne si zapamätať vyznenie celej skladby, ktorú v ten istý večer prezentovali na pódiu svojmu publiku.
V rovnakom čase sa na Anglickej psychedelickej hudobnej scéne čoraz viac vynímala štvorica spolužiakov, skupina pod názvom Pink Floyd. Vedúcou osobnosťou skupiny bola trochu zblúdená hviezda na nočnej oblohe Syd Barrett. Výrazná postava mladého génia, ktorá z dnešného pohľadu zasvietila len na malú chvíľu, no mimoriadne silne a intenzívne. Pero z rúk mu pri písaní svojho príbehu vytrhli psychedelické drogy, ktoré ho z normálneho života vyradili a po prvom, pomerne úspešnom debute skupiny The Piper at the Gates od Dawn (1967) stála pred štvoricou dilema. Tú vyriešil príchod Davida Gilmoura do skupiny koncom roka 1967. Mal sa stať druhým, de facto pomocným gitaristom a členom skupiny. Zaujímavosťou je, že Pink Floyd v pätici Syd Barrett, Roger Waters, Nick Mason, Richard Wright a David Gilmour odohrali presných päť koncertov. V roku 1968 sa stal Gilmour plnohodnotným členom a Barrett zo skupiny ani neodišiel, ani ho nevykopli, len sa z nej nenápadne vytratil. Vzťahy medzi Barrettom a zbytkom skupiny však pretrvali, o čom svedčí ich pomoc pri tvorbe a nahrávaní jeho prvých dvoch sólových albumov The Madcap Laughs a Barrett, obidva boli vydané v roku 1970. David Gilmour sa pri ich zrode nemalou zásluhou činil a dokonca ich aj za spolupráce iných produkoval.
Hľadanie a nachádzanie
Treba podotknúť, že Pink Floyd stratou Syda Barretta prišli o dovtedy najaktívnejšieho autora skupiny. Nasledovala tak nevyhnutná mobilizácia autorských síl a spolupráce medzi členmi. Výrazným hudobným tandemom sa stali David Gilmour a hráč na klávesové nástroje Richard Wright. Tretím do partie bol basgitarista Roger Waters, ktorý prispieval hudobne aj písaním textov. Toto obdobie skupiny počínajúc albumom A Saucerful of Secrets (1968), nasledované s Ummagumma (1969), More (1970) a Atom Heart Mother (1970) sa stalo výrazným hľadaním budúceho hudobného jazyka skupiny. V prípade Davida Gilmoura to platí dvojnásobne. Do skupiny neprišiel ako žiaden virtuóz, tým sa napokon ani nestal, no jeho géniom bolo od začiatku výnimočné cítenie pre tón, jeho farbu, tvorbu zvuku a kompaktné vyznenie s kapelou. S príchodom nových technických možností v podobe rôznych efektov a iného príslušenstva, ktorého sa celá skupina stala nadšeným užívateľom, sa tieto možnosti novej hry stali ešte väčšími.
Zlomovým momentom kariéry Pink Floyd sa stal album Meddle (1971). Určil jasnú hranicu doznievajúcej psychedélie šesťdesiatych rokov a budúceho progresívneho razenia. Na albume predviedli svoj dovtedy najlepší hudobný výkon a v dvadsaťtri minútovej kompozícii Echoes zadefinovali jedno z vyznení progresívneho rocku. Už v tom čase sa v hlave Rogera Watersa rodila idea o koncepčnom albume, ktorý v týchto dňoch oslávil svoju päťdesiatku. Ikonické a kultové dielo, mnohými považované za najlepší album všetkých čias. Legendárny The Dark Side of the Moon vyšiel 1. marca 1973 a dodnes je jedným z najlepšie predávaných albumov. Spoločné dielo štvorica prepracovala do najmenších detailov a bez akýchkoľvek pochýb je po všetkých stránkach skutočne dokonalým. Od jasne zapamätateľného obalu, revolučnej zvukovej a hudobnej produkcie až po samotnú hudbu, ktorá síce tvorí jeden celok, no každá zo skladieb obstojí aj samostatne. Trochu nadnesene sa to dá zhrnúť tak, že v konečnom dôsledku to nie je nič iné, len „obyčajné“ pesničkárstvo. To Pink Floyd odeli do úžasného závoja hudby, efektov a použitia reálnych zvukov. David Gilmour tu okrem iného predvádza jedno zo svojich najlepších sól v histórii rockovej hudby.
Míľniky progresívneho rocku
Po raketovom odpálení na vrcholy rebríčkov nebolo vo víre napätého očakávania vôbec ľahké nadviazať a pritom nepodliezť latku, ktorú si skupina nastavila. Mohlo by sa nám to zdať ako paradoxné, no členovia Pink Floyd sa o tomto období skupiny súhlasne zhodli, ako o stave, kedy bolo, de facto po nich. Nikto však nebol natoľko odvážny odísť, prípadne začať svoju vlastnú sólovú cestu. Ako nadšený fanúšik tvrdím – ešteže sa to nestalo! Pink Floyd totiž začali písať mimoriadnu sériu silných koncepčných albumov Wish You Were Here (1975), Animals (1977) a The Wall (1979). Gitarová hra a spev Davida Gilmoura dali albumom nezameniteľnú tvár, stali sa, takpovediac, značkou skupiny. Od geniálne jednoduchého úvodného riffu v kompozícii Shine on You Crazy Diamond, gitarovej klasiky Wish You Were Here až po bravúrne sóla v skladbách Dogs alebo Pigs (Three Different Ones)... No a nespomenúť Comfortably Numb? To by som si, vážení, ani nedovolil. Ozaj, viete ako vznikla? Keď v roku 1978 dostala skupina od nahrávacej spoločnosti návrh na sólový album pre každého člena, David Gilmour túto ponuku takisto využil. Pôvodný základ skladby Comfortably Numb vznikol po dokončení albumu a už vtedy, hoci bez textu, len s improvizovaným spevom to bola silná melodická skladba s fenomenálnymi sólami.
Príbeh pokračuje...
Vrcholom dovtedy azda najviac ambiciózneho hudobného turné, akým bola živá podoba veľdiela The Wall sa stal moment, keď silný stroboskop zamieril postavu Davida Gilmoura na vrchu mohutnej steny. Tá rástla s vývojom príbehu albumu, postupne oddeľovala kapelu od publika. V poslednej časti koncertu za veľkého rachotu napokon spadla. Nie je to však len príbeh samotného diela The Wall, je to, istým spôsobom, veľká paralela s príbehom, ktorý sa odohrával vo vnútri kapely. Roger Waters a David Gilmour sa síce fantastickým spôsobom dopĺňali, no egá, najmä to Watersovo zapríčinilo postupný rozpad skupiny. Je to síce trochu paradoxné, no Watersova, trochu - a neprávom - pozabudnutá labutia pieseň pod hlavičkou Pink Floyd, vojnový requiem jeho zosnulému otcovi a povojnovému snu o svete, The Final Cut (1983) obsahuje jedny z najkrajších Gilmourových sól. Jeho gitara tu znie famózne, ostatne tak, ako vždy, no predsa trochu ináč. Možno za tým všetkým stála vtedajšia emočná situácia. Vypočujte si trebárs titulnú The Final Cut alebo tiež jeden z najdrsnejších Gilmourových speváckych partov v skladbe Not Now John.
Nová etapa kariéry Davida Gilmoura začala druhým sólovým albumom About Face (1984). Bolo načase si oddýchnuť od hustých atmosfér v domovskej kapele. Stihol si zahrať aj ako člen skupiny Briana Ferryho na legendárnom koncerte Live Aid v roku 1985 a súčasne začal pracovať na novom sólovom albume, ktorým sa napokon stalo pokračovanie novej epochy Pink Floyd. A Momentary Lapse of Reason (1987) vrátilo zavedenú legendu do opätovného života a v obohatenej zostave sa kapela vydala na priam nekonečné a mimoriadne úspešné celosvetové turné. David Gilmour po pomerne dlhom čase prejavil svoj progresívny skladateľský kumšt. Hoci boli siahodlhé kompozície sedemdesiatych rokov už dávno pasé, s novým a vtedy moderným syntetizátorovým zvukom a fantastickou produkciou vytvoril fenomenálne dielo. Hráčsky nezostal zaseknutý v minulosti a aj jeho zvuk bol modernejší, podporený tou najaktuálnejšou technikou. V prvej polovici 90-tych rokov sa Pink Floyd zišli v štúdiu oficiálne posledný raz. Bodkou sa na dlhý čas stal album The Division Bell (1994), ktorý podporili ešte masívnejším turné, v rámci ktorého sa zastavili, okrem iných miest aj v Prahe, na ktorú pamätníci dodnes vo veľkom spomínajú. Z pôvodne zamýšľanej bodky sa stali napokon bodky tri, ako symbol pokračovania. V roku 2014 ešte svojmu zosnulému kolegovi Richardovi Wrightovi (1943-2008) vzdali poctu v smutno-krásnom diele, príznačne nazvanom The Endless River. V priebehu času obohatil aj svoju sólovú dráhu jedinečnými dielami On and Island (2006) a Rattle that Lock (2016). Na žiadne ďalšie turné sa už asi David Gilmour nevydá, no minimálne nového albumu sa určite dočkáme.
Duša skupiny Pink Floyd
Každý z nás, či chce, či nie, je s čímsi bytostne prepojený. Vytvára sa medzi nami neviditeľné, no mimoriadne silné spojenie s osobami, s miestami, s predmetmi. Nevieme toto prepojenie pomenovať, no je skrátka tam a hovorí samo za seba. V prípade Davida Gilmoura to bol na dlhé desaťročia kolega, priateľ a hráč na klávesové nástroje Richard Wright, s ktorým si na pódiu aj v osobnom živote mimoriadne rozumeli. Skúste si všimnúť a pozrieť ich výnimočnú hudobnícku súhru na pódiu. Vzájomnú komunikáciu a pohľady, ktorými na diaľku viedli dialóg pretavený do svojich nástrojov, ktoré ovládali majstrovským spôsobom a mali vo svojej absolútnej moci. Dodnes – a bude tomu stále tak – sa vedú polemiky, kto azda najviac vytváral ten jedinečný zvuk skupiny Pink Floyd. Tú nezameniteľnú charakteristickú črtu, kedy je po pár sekundách skladby jasné, čo si našu hudobnú pozornosť ukradlo pre seba. Gilmour a Wright sa na tomto jedinečnom zvuku výrazným spôsobom pričinili a je celkom jasné, že bez nich by Pink Floyd nebol tým, prečo ho tak dobre poznáme.
Nespomenúť v prípade hudobníka jeho hudobný nástroj by bolo ako vynechať v maliarových rukách štetec. Na päť desaťročí sa s prestávkami stal jeho legendárnym nástrojom stal čierny Fender Stratocaster alias Black Strat. Legendárna gitara, ktorej dokonalý tvar, hráčske možnosti a najmä jedinečný zvuk David Gilmour zadefinoval ako značku. Jeho snom bolo vždy držať v rukách práve Stratocaster. Hrali naň jeho hudobný hrdinovia Jimi Hendrix, Eric Clapton alebo Hank Marvin. Keď v roku 1970 skupine ukradli väčšinu hudobných nástrojov, medzi inými aj Fender Telecaster, ktorý Gilmour dostal na svoje 21. narodeniny od svojich rodičov, vydal sa do legendárneho obchodu Manny´s Music v New Yorku. Jeho Black Strat prešiel rokmi mnohými úpravami, no to je už len detail. Som si istý, že v rukách Davida Gilmoura znie každá gitara famózne. Každý príbeh má svoj koniec, so svojim Black Stratom sa rozlúčil v roku 2019, keď ho spolu s väčšinou svojich ďalších legendárnych gitár venoval do dobročinnej aukcie. Black Strat sa predal za tri a pol milióna eur, čím sa stala jednou z najdrahšie predaných gitár vôbec. Celková suma vydražených nástrojov atakovala 20 miliónov eur a celý výťažok putoval na účely zmiernenia klimatických zmien.
Jedinečný hlas, gitarista a človek
David Gilmour ovplyvnil generácie gitaristov. Časopis Rolling Stone ho v roku 2005 zaradil na štrnáste miesto 100 najlepších gitaristov všetkých čias. Jeho nezameniteľný, úsporný, no zároveň bohatý štýl hry však dosiahne len málokto. Jeho jediná zahratá nota má v sebe stonásobok sily, emócie, výpovede a názoru. Všimnite si tie krásne medzery, ktoré vlastne ani medzerami nie sú. Totiž aj ticho a doznievanie predošlých tónov majú v jeho hre miesto. Svojou gitarou komunikuje, možno viac než samotným spevom. Druhým textom skladieb sa tak stáva jeho reč pretavená do hry na gitaru. Nikdy však nejde o sebe strednú exhibíciu, tí najlepší hudobníci totiž vedia, čo znamená pokora. Verne slúžia celku, no keď príde ich moment, zmocnia sa ho naplno. A to sú momenty priam transcendentálne...
Čo však napokon z toho všetkého po nás ostáva? Ľudský odkaz. Na Davidovi Gilmourovi jeho príjemnú človečinu pocítite hneď. Je v jeho speve, v skladbách, v hudbe, v jeho tvári, ktorá je zrkadlom duše. Dobročinná aukcia jeho gitár bola len jedným z mála činov, v ktorých sa angažoval v prospech spoločnosti. Keď sa 24. februára 2022 zmenil beh sveta za našimi hranicami, David Gilmour neváhal a jasne dal najavo svoj postoj. Zo skladby Hey, Hey Rise Up, ktorú vydal v spolupráci s ukrajinským hudobníkom Andriym Khlyvnyukom pod hlavičkou Pink Floyd venoval na pomoc zasiahnutej Ukrajine vyše päťsto tisíc libier z predaja všetkých nosičov.
Slovenského gitaristu a hudobníka Davida Kollara som sa opýtal na jeho vzťah k Davidovi Gilmourovi.
Ako ma ovplyvnil David Gilmour? ,,Môj prvý učiteľ elektrickej gitary ma učil hrať sólo v skladbe Another Brick in the Wall Part II. Rozpísal mi z neho tabulatúry. Na tomto sóle mi vysvetlil ako funguje gitarová pentatonika. To sólo je na prvý pohľad veľmi jednoduché, ale David Gilmour kladie veľmi veľký dôraz na farbu tónu a veľmi unikátnym spôsobom vyťahuje struny (tzv. bending, pozn. aut.). Znie to jednoducho, ale vôbec to nie je jednoduché hrať. Boli to pre mňa veľmi dobré začiatky, kedy som vedel dokázať pochopiť to, čo mi učiteľ vysvetľuje rovno v praxi. Strávil som s týmto sólom asi rok. A dodnes mám odložené tabulatúry z tohto sóla, ktoré sme rozoberali, skúšali sme ho napokon hrať aj v iných tóninách, ako ho pôvodne David Gilmour hral." Čo by som na jeho hre najviac vyzdvihol? ,,V hre Davida Gilmoura by som vyzdvihol predovšetkým jeho tón. Keď niekto vytiahne tón na gitare, tak viem, že je to on. Je to kultúra tónu, to je to, čo pre mňa znamená David Gilmour." Čo je podľa mňa jeho najväčší prínos do hudby? ,,Veľmi ťažká otázka, priznám sa, že vôbec nad týmito vecami nepremýšľam – kto má aký prínos. No predsa však poviem, že David Gilmour spojil blues s takou rockovou filozofickou gitarou a má veľmi prepracované gitarové linky. Jednoducho si veľmi unikátne zaranžoval skladby pri Pink Floyd alebo svoje sólové. Jeho prínos je najmä melodickosť, ktorá vychádza z bluesu a zároveň nie je prvoplánovo bluesová. A navyše vie spievať, to je veľmi dôležité."
