Samotný domček bol vlastne administratívnou budovou poskytujúcou služby cintorína. Aspoň tak sme si to vydedukovali. Relatívne zanedbaný, s relatívne novými oknami v podkroví, vyzeral byť nepoužívaný. Sem tam zaparkovaná dodávka a dym z komína naznačovali, že tá zanedbanosť je len zdanie nepoužívanosti.
Zanedbaný domček podtrhoval aj celkový dojem z cintorína. Široké otvorené priestranstvo, skôr park, odhaľovalo svoje dávno zabudnuté zdivočené kúty a zároveň poskytovalo pohľad na upravené až výstavné honosné pomníky. Všetko to podtrhovala zelená tráva.
Aj naše objavovanie začalo kútom, kde popínavé rastliny divoko prerastali cez pomníky, ploty padali na všetky strany, nápisy na pomníkoch a kameňoch boli nečitateľné. Zamračená obloha sa na nás dívala a usilovne sa mračila rozhodujúc sa, či na nás nemá vyhnať dažďom.
Postupne sme prechádzali na upravenejšie plochy a s nami sa na park začalo usmievať aj slnko. Spočiatku ostýchavo, ale nakoniec sa rozhodlo v plnej kráse ukázať svoje zlaté lúče. Cintorín - park zrazu stratil niečo zo svojej ponurosti. Teplé lúče potešili aj skryté operence, ktoré nás potom sprevádzali svojim štebotom a spevom.
Rozložité tuje, divokorastúce cezmíny, ale aj vysoké borovice a rozložité listnáče bez lístia sa týčili nad pomníkmi, pamätníkmi, jednoduchými hrobmi, udržiavanými i prepadávajúci sa do zabudnutia času. Stromy poskytovali úkryt veveričkám, hrdličkám a drozdom.
Náhrobné kamene pamätali roky 1800, ale aj mnohé veľmi staro vyzerajúce boli relatívne mladé uchovávajúce tajomstvá devätnásteho storočia. Štíhle obelisky sa striedali s obľúbeným motívom urien zahalených drapériami alebo bez nich. Keltské kríže sa striedali s dávidovými hviezdami. Sem tam sa objavil anjel alebo pieta modliaca sa za smrteľníkov. Motív ruže, či samostatnej alebo trojruže bol zrejme veľmi obľúbený motív a Elizabeth, dcéra svojho otca má svoj náhrobný kameň zdobený nevinnou ľaliou.
Cintorín križovali úzke chodníčky a na zelených plochách boli hroby nepravideľne umiestnené tak, akoby ich po ploche rozosial veľký rozsievač.
Rozlúčili sme sa týmto akoby v čase stratenom mieste smrti a nechali ho kúpať sa v posledných šikmých ľúčoch slnka. Vracali sme sa na Mill Roud uličkou paralelnou s alejkou. Na rozlúčku nám tam zakýval krík popínavej ruže. Ružové hlávky sa vyhrievali v tej troške slnečného tepla a túliac sa k do závetria domu sa nezaujímali, že je január a to by mali odpočívať.
