Som to, čo zo mňa spravili otec, mama a ja. No a samozrejme mnoho ďalších ľudí:-)A napokon v neposlednom rade JA:-) Zoznam autorových rubrík: Čudnosti prečudesné, Tretia alternatíva, Snové arabesky, Malé pohladenia, Murko a tí ostatní, Zápisky z ciest, Mačacím pazúrikom, Moje zlatíčka, Závoz alebo životná križovatka, Len tak, Profesionálna deformácia, Súkromné, Nezaradené
Kedysi, ešte si to pamätám, platili slová vyrieknuté. Nebolo treba klásť písmenka na papier. Stačilo potrasenie rúk a vzájomný súhlas. Dnes máme všetko na papieri a akosi ani to nestačí. Už tu nikto nič negarantuje!
Malá dráma na tému trochu osobnú. Osoby a obsadenie tohto príbehu nie sú celkom vymyslené a príbeh sám sa zakladá na skutočnosti viac než je milé.
Dnes okolo obeda som sa vybrala na nákupy. Miesto konania: Tesco Pezinok. Čas: horúce poludnie. Chladný klimatizovaný priestor jemne schladzoval rozhorúčenú pokožku. Vybrala som si marhule a prechádzala som popri regáloch so zeleninou a ovocím, keď som zaregistrovala malý rozruch.
V poslednej dobe sa mi dostal do rúk román pre pubertiačky a zo zvedavosti som sa do neho zahĺbila. Majúc za sebou už aké také skúsenosti života som sa snažila vcítiť do kože mladučkej šestnástky, ktorá chcela zahodiť za hlavu svoj život z nešťastnej straty lásky. Hraničné emócie, hraničné rozhodovania. Svet čierno-biely. Všetko alebo nič:-)
Sviatok zamilovaných bol pre mňa dlhé roky importovaným a hlavne komerčným a tým pádom mojou osobou úplne ignorovaným sviatkom. Až raz som začala hľadať v internetovských vodách pôvod tohto romantického pojašenia. Zvláštne kotrmelce v behu času, historické i menej historické, pretransformoval sviatok mučedníkov zo začiatku šírenia kresťanstva v Rímskej ríši do sviatku zamilovaných dnešnej doby rozšíreného v takmer každom kúte sveta. Začalo sa to niekedy okolo 200 rokov nášho letopočtu. Ale kým sa tam dostaneme najskôr skočíme v čase bližšie k nám do devätnásteho storočia.
Dnes som si v Tescu všimla titulok žiariaci z jedného časopisu: "Kedy tu budú roboti?". Ani som netušila, že na konci nákupu mi samotné Tesco odpovie: "Už sú dávno tu!"
Nebojte nejde o syndróm nejakej neznámej choroby. Určitenie nie choroby tela. Skôr choroby mysle, umu alebo čoho. Ach jaj! A vôbec nie vzácnej. Syndróm slepice sa mi páči ako alegorické pomenovanie pre riešenie problému bez zamerania sa na cieľ, ktorý sa chce dosiahnuť.
"Nepáči sa ti? Odíď! Chceš si udržať prácu? Skloň hlavu, ohni chrbát, zalichoť šéfovi!! - hovoria články v médiách, kamaráti, kolegovia a rodina. Naozaj to je jediná cesta, ako si udržať zamestnanie? Ak predsa len odídem, tak dalšia otázka je "Kde hľadať?" Kde dookola mám chodiť a hľadať ak nie tú ideálnu, tak aspoň nejakú prácu? Poznám niekoľko úžasných ľudí, ktorí ju nemajú. A zo skúsenosti viem, že tej práce až tak veľa nie je. Teda aspoň tej zmysluplnej.
Vždy som bola presvedčená, že ak sa už v práci necítim v pohode, tak je načase odísť. Myslím, že je to pravda, pokiaľ je zmena urobená s pochopením skutočných dôvodov na zmenu. Moje rozhodnutia boli však až príliš impulzívne. Nespokojnosť sa hromadila dlhú dobu až raz vytriskla ako gejzír - pohár pretiekol, džbán sa rozbil a šla som o dúm, pardón zamestnanie ďalej. Veď aj média, ľudia okolo, zamestnávatelia hovoria: "Nepáči sa vám? Odíďte." a sem tam nejaký vtipálek dodá "Za bránami čakajú davy, aby vás nahradili."
Pri prechádzke okolo Saulaku ma dnes zaujal nejaký pohyb vo vode. Pred malou hrádzkou z kameňov a smetia sa v pokojnej vode pokrytej polystyrénovými guličkami niečo hýbalo. Myslela som si, že žaba. Zišla som nižšie a pozorovala som, čo to tam pláva. Nebola to žaba. Zo zhluku polystyrénu sa vynoril živočích, ktorý sa vyhrabával z odpadu na hladine a škriabal sa na drevený papek uviaznutý v hrádzke. Nuž nebol to papek, ale spľasnutá umelohmotná fľaša a nebola to žaba, ale korytnačka.
Viete, že nálepku "agresívny pacient" je možno získať nečakane ľahko? A najľahšie vtedy, ak sa o vás vie, že ste boli alebo ste liečený na psychiatrii? Strach má veľké oči a v spojitosti s presvedčením, čo je správne a čo nie, je to nedobrá kombinácia. Pre človeka, ktorý sa zrazu vymyká očakávaniam príslušného spoločentva, je to nebezpečná zmes.
Predstavte si úplne reálnu situáciu. Mladý muž je v nemocnici liečený z duševnej poruchy. Jeho mladá žena očakáva od liečby a od neho, že sa vráti domov presne taký, aký bol pred krízou a teda taký, akého ho ona chce. Tlačí na neho "Veď na to si tu, aby si bol zas normálny." A on sa prepadá do presvedčenia o svojej neschopnosti.
Už pomerne dlhé obdobie si výrazne uvedomujem, že žijeme v schizofrenickej dobe. Usilovne potláčame samých seba - svoje túžby, ciele, radosti, svoj talent na veci, ktoré sa vraj nenosia a hlavne nenosia tie zlaté bubáčiky vo forme zlatých teliatok, ktoré nazývame peniaze. Pre pokoj nie svojej duše, ale pre pokoj v rodine, v práci či akomkoľvek type spoločenstva sa prevážna väčšina ľudí snaží zapadnúť tak, aby vyhoveli tlaku okolia, tlaku všeobecne prijatých noriem, noriem zdedených v rodine a tých najťažších noriem. Svojich vlastných.
Bola som na prednáške o stavaní osobných hraníc voči manipulátorom. Keď som pozvánku dostala, bola som práve po jednom, mierne povedané, rozhovore s ukážkovým manipulátorom. Zaujímavé načasovanie. Zaujímavé poznanie. Smutné a zároveň prekvapujúce ako málo sa poznáme.
Aký otec taká rodina. Aký šéf, taký kolektív, ktorému šéfuje. Ako sa do hory volá, tak sa z nej ozýva. Ryba smrdí od hlavy. Možno by som našla ďalšie takéto múdrosti. Toto sú len tie, ktoré mi posunula moja myseľ pri rozmýšľaní o spoločenstve. Akomkoľvek a to napriek tomu, že moje prvotné myšlienky sa odvíjali od toho spoločenstva, ktoré nazývame pracovný kolektív, oddelenie, divízia, firma a teda čokoľvek, čo je riadené schémou šéf a jeho podriadení.
Cestovanie hromadnými prostriedkami prináša všeličo. Aj nechcený odposluch telefonických hovorov. Ak som minule písala o odpojených luďoch so slúchadlami na ušiach, tak toto je zas opačný prípad. Priame pozvanie telefonujúcej osoby do jej súkromia alebo práce. Veď prečo nie, nie?
"Jednoducho ma udivuje", povedala Veda, "ako dlho nevedeli naši predkovia pochopiť jednoduchý zákon, že osud spoločnosti závisí od nich samých, že spoločnosť je taká, aký je mravný a ideový rozvoj jej príslušníkov." Veda je mladá hrdinka Zeme budúcnosti. Našej modrej planéty, ktorá je v reáliách sci-fi románu súčasťou medzigalaktického spoločenstva vyspelých planét a ona pri stroskotaní na púšti Gobi spomína na obdobie Rozdelenosti Zeme.
Znova cestujem hromadnými cestovnými prostriedkami. Tentoraz autobusom. V tomto prostriedku sú si ľudia k sebe akosi bližšie. Bližšie nedobrovoľne samozrejme. Bližšie telesne. Ale prepravovať sa za prácou, školou či inými povinnosťami či zábavami sa nejako musí a tak dočasné narušenia nášho osobného priestoru tolerujeme. Jeden viac iný menej. Viac, v ako inej forme cestovania, sa tu však stretávam s odpojenými ľuďmi. Možno práve z dôvodu tej vyššej fyzickej blízkosti vyplývajúcej z relatívne malého priestoru autobusu.
Mám rada rozprávky a aj dnes som jednu počúvala pri rannej káve. Klasika - nedeľná rozprávka pre deti na vlnách slovenského rozhlasu. Nepočula som začiatok a až po chvíli mi došlo, o čom je. Stará klasika od Andersena - Zlatý slávik. Keď umelý slávik vyrobený zo zlata a drahých kameňov nahradil živého, ktorého spev bol naviac aj nepredvídateľný a nespieval kedykoľvek si to cisár žiadal, prišla mi myšlienka „Hups! Veď to je obraz dnešného sveta."
Počúvam sobotňajšie dialógy v slovenskom rozhlase. Niekedy sa nedajú počúvať, ale nie je to vinou relácie ako takej. Dnes, keď som počula hlas toho jedného sebastredného pupka sveta, chcela som to vypnúť.
