Keď som si vypočula toto tvrdenie, súhlasne som prikyvovala a v tom momente som nenašla žiadny protiargument. Veď aj ja mám taký názor a myslím si: "Nestresuj sa. Rob si svoju prácu a emócie nechaj bokom. Veď ide len o prácu, nie o život."
Avšak, chyba lávky, ja emócie do svojho pracovného života vkladám. Sú vlastne súčasťou môjho života. Sú súčasťou mojej osoby. Ako ich potom ignorovať? Nielen v práci, ale aj inde? Potláčať emócie? Blbosť. To je ešte horšie, ako ich prezentovať. Tie sa totiž po čase nazbierajú ako v tlakovom hrnci a potom stačí málo - aj to povestné mávnutie motýlim krýdlom spôsobí hotovú katastrofu.
Pred niekoľkými mesiacmi nám (mne a kolegom) bola položená otázka čo sa nám páči a čo nie na našej práci a čo by mohlo zlepšiť našu prácu. Moja odpoveď bola približne takáto: "Bola by som rada, keby sme sa pri riešení úloh a vzniknutých problémov vyvarovali emocionálnym prístupom a riešili pracovné záležitosti pragmaticky." Uf! Ako som len zahviezdila! :-)
Po pár mesiacoch som si po jednej udalosti (nuž popravde to bol skôr sopečný výbuch emócií) spomenula na to svoje idealistické želanie. Rozmýšľala som nad ním. O čo ide? Prečo tak emočne reagujem, keď sama mám názor, že všetko sa dá dať do poriadku a vždy sa dá nájsť riešenie, keď človek zostane pokojný a nad vecou? Paradoxne som vybuchla v čase, keď som si ujasnila určité vzťahy a myslela som si, že som v pohode.
Vcelku rýchlo som pochopila, že v túžbe riešiť veci bez emócií som len projektovala sama seba do chovania iných ľudí. Som emotívna. Čo už so mňou? Emóciami vo všemožných podobách sa nám to tam hemží celkom statočne a ja emotívne reagujem, aj keď viem, že tým veci len zhorším. To je tá teória oddelená od praxe. Reagovať na negatívny podnet pozitívne a najmä s nadhľadom je často priam syzifovská robota. Stavať si hradbu proti útokom, usmievať sa, súhlasiť aj keď nesúhlasím, snažiť sa dopracovať k niečomu zmysluplnému, ignorovať ignoráciu, ľahostajnosť, zlobu, neférovosť a byť stále viac menej pokojná je náročné. A keď sa toho nazbiera naraz priveľa, tak je z toho emocionálny výbuch. Musím však priznať, že keď sa pozerám na nedávne "hviezdenie" v tom mojom sopečnom výbuchu s odstupom času, zisťujem, že som si to užívala ... bola to taká zvláštna kataklizma. Ako šupky cibule sa odhaľovali rôzne aspekty, ktoré spôsobujú, že svoju prácu beriem od určitého času zas priveľmi emotívne, až som sa dopracovala k tomu, čo ma irituje najviac. Ako problém som to intuitívne vnímala hneď od prvého momentu. Od momentu, keď to bolo ešte len vo forme myšlienky. Vyslovene negatívne som reagovala, keď pred pár mesiacmi myšlienka nabrala reálnu formu konkrétnej situácie. Situácie, v ktorej som bola odvtedy deň čo deň (v práci). Teraz som ten problém pomenovala a prezentovala. Nedávno som sem písala o open space. Je to taký milý paradox. Vraj náhody neexistujú. Nuž život ma učí tomuto uveriť.
Keďže ten problém je riešiteľný (ak sa bude chcieť riešiť), tak hádam sa emocionálne vody upokoja ... hmmm načas - na čas? Či a ako sa mi podarí udržať nadhľad nad inými aspektami mojej práce ukáže tiež čas:-)
Som jednou zo skupiny rôzne šibnutých ľudí. Ak sa otvorím konceptu, že cez prizmu emócií a stresov sa dá dopátrať k poznaniu samého seba, môžem považovať toto zoskupenie ľudí s rôznorodými vlastnosťami a interakciou s nimi za životné skúšky a testy pomocou ktorých môžem zistiť, aká v hĺbke duše som. Oj! Je veru ťažké čeliť svojmu vnútornému ja umne schovanému pod nánosmi zvykov, výchovy a túžob byť vnímaný svojim okolím tak, ako si myslíme, že by nás mal svet vnímať. Priznať a poznať svoj strach, svoju malosť, svoju zlosť, svoju protivnosť, neférovosť, neistotu, smútok, zlyhanie, sklamanie - čokoľvek, čo si o sebe myslíme, keď tvrdíme: "Ale ja nie som taký/taká?". Je to ťažká sonda pod povrch.
Ako to tak rozoberám zo všetkých strán, siahla som po knihe od Paula Coelha Manuál bojovníka svetla a tu sa mi kniha roztvorila:
"To je zvláštne", hovorí si bojovník svetla. "Stretol som vo svojom živote veľa mužov a žien, ktorí hneď od začiatku prezentujú svoje najhoršie vlastnosti. Schovávajú svoju vnútornú silu za agresivitu; schovávajú svoj strach zo samoty za predvádzanie nezávislosti. Neveria svojim vlastným schopnostiam, ale neustále sa oháňajú svojou cnosťou."
Bojovník svetla vníma toto správanie v množstve mužov a žien, ktorých stretol. Nikdy sa však nedá oklamať týmto predstieraním a zostáva v kľude, keď sa títo ľudia snažia urobiť na neho dojem. Prijíma ich ako príležitosť opraviť svoje vlastné chyby, pretože tí ľudia sú pre neho úžasným zrkadlom.
Bojovník svetla sa učí z každej príležitosti.
Mám pred sebou ešte veľa učebnej látky. Zároveň si s úsmevom uvedomujem, že aj ja som projekcia pre iných.
