Ako inak si možno predstaviť rozmýšľanie toho vynálezcu, keď človeku zamestnanému zrušil všetko, čo zamestnanca mohlo robiť aspoň trošku šťastného?
Približne tretinu (niektorí menej, niektorí viac) strávime v práci. Pracovala som v rôznych firmách, v rôznych pracovných prostrediach. To, čoho som sa napokon dožila, je niečo príšerné. Cirka pred troma rokmi sme sa sťahovali do nových priestorov a začali sme sa sžívať s radosťami i strasťami otvoreného priestoru. Klasické kancelárie odplávali na smetisko dejín.
Pokiaľ má človek možnosť si vybrať miesto, tak sa intuitívne vrhne na to najmenej nepríjemné. Intuícia, pokiaľ sa riadi len nákresom pôdorysu budúceho pracoviska, môže sklamať, ale to je ... čo? Osud? Nie. Je to proste smola.
V rámci sťahovania národov, pardon - chcela som povedať zamestnancov, som vyskúšala rôzne miesta. Prvý krát som si vyberala na základe nákresu pôdorysu. Intuícia nesklamala a mala som miesto, ktoré bolo pri okne s dostatkom priestoru okolo stola. Priestor umožňoval spríjemnenie pracoviska. Hurá, okno, ktoré sa dalo otvárať. Klimitizácia, resp. to, čo trčí zo stropu ďaleko preďaleko. Ako bonus sme dostali priestor - veľa priestoru.
Postupne sa nám voľný priestor zahusťoval - rovnako ako voľné plochy v Petržalke. Až sme sa akosi nezmestili a zmenili sme pôsobisko. Tentoraz bol výber už podľa skutočne poskladaných stolov. Štyri stoly zrazené dohromady - na to teda veľa fantázie nebolo treba. S novým stolom pribudla tma. V miestnosti, kde dve steny sú okná, je to zvláštny pocit. Keďže sme šli do väčšieho priestoru, tak pribudol hluk, pričom zdroj hluku nebol len sem tam hysterický šéf s talianskymi a chorvárskymi koreňmi. Proste to tam šumelo. Dobre. Čo už môže zamestnanec urobiť okrem toho, že sa zbalí a nakoniec aj tak s najväčšou pravdepodobnosťou skončí v inom open space? Nakoniec si zvykne.
Niekedy je zamestnanec nečakane odmenený a ocitne sa v skutočnej kancelárii. Hurá. To je pocit. Zamestnanec sa zrazu cíti nie ako stroj, ale ako človek. Avšak každá radosť je len dočasu. Bum a nová organizačná zmena a nový open space.
Neviete si predstaviť horšie pracovné miesto ako open space? Ani ja som si to nevedela predstaviť. Teraz už viem. Sedeli ste už na chodbe? Nie, nie je to skutočná chodba, ale pocit je to priam chodbový. Tri štvorice stolov natlačené v podlhovastej kancelárii a oddelené len skrinkami. Prievan, hluk, horúčava, taký ten ľudský smrádeček. Ako bonus je možnosť vyskúšať si prácu v arktickom vetre - to vtedy, ak sa spustí klimatizácia - taká tá klasická namontovaná nad dverami, od ktorých vás delí nanajvýš meter. Zmrazí priam v sekunde bez ohľadu na to, na akú "teplotu" je klíma nastavená. Vietor to proste nepustí. Vynikajúce v lete, kde sa aj v tých najväčších letných horúčavách odmrazujete minimálne pol hodinu. "Kde mám ten sveter?" a spotení ľudia, takmer polooblečení, sa na vás dívajú ako na čudáka.
Keď má človek prácu, ktorá vyžaduje sústredenie a má také milučké pracovné prostredie, t.j. sedí v priestore pripomínajúce plnú železničnú stanicu (najmä hlukom), tak ho oprávnene napadne, že jeho zamestnávateľ sústavne a usilovne pracuje na tom, aby jeho zamestnanci boli vlastne nešťastní.
Ako potvrdenie tohto záveru sa mi pred pár dňami dostala do rúk humorná knižočka od Scotta Adamsa: Dilbert - The Joy of Work. Začína sa vyhlásením Dilberta (voľný preklad): "Bol som nešťastný, pretože moja kancelária nemala dvere, ale len do chvíle kým som nestretol človeka, ktorý nemal ani pracovný box". - resp. mal len pracovný stôl. Zamestnávatelia zobrali zamestnancovi dvere i steny. Ďalšia revolúcia aby mohla byť - zrušiť podlahu a strop a zamestnancovo šťastie. Strop a podlaha sa z rôznych dôvodov zrušiť nedá. Napríklad taká podlaha zostane už len z jedného dôvodu a to z toho, že zamestnávateľ by musel vykopať dieru do zeme až na jej opačný koniec a toto by mohlo spôsobiť seriózne ohrozenie produktivity práce. Predstavte si, že už aj tak trpíte a horkoťažko sa koncentrujete na prácu a zrazu by vám cez dieru prichádzali utečenci z opačného konca zeme. Pozreli by sa, kde sa to vlastne dostali a s krikom spôsobeným hrôzou z pohľadu, ktorý sa im naskytol, by zdúchli späť domov. To by sa naozaj nedalo sústreďovať na prácu a preto podlaha zostane.
Ale taká nehmatateľná vec ako šťastie zamestnanca je iná šálka kávy. Beznádejne nešťastný zamestnanec sa ani nebude snažiť protestovať, keď ho jeho šéf zroluje do malej loptičky a hodí ho do koša. Aby sa tak nestalo a aby zamestnanci nestrácali humor tak potrebný pre život, poskytuje postavička Dilbert rady, ako aj v úrade nájsť dávku šťastia na prežitie:-)
Je to humorná knižka a rady sú aj takto ladené a tým pádom (aspoň pre mňa) nerealizovateľné v bežnom živote. Inšpirácia sa však dá nájsť aj v tej najabsurdnejšej situácii.
Na to, aby sa zamestnanec cítil v open space ako človek a nie ako stroj, je veru humor a šťastie tou priam nenahraditeľnou esenciou. Bez nej prepadá beznádeji a smútku a zlej nálade. Takže veľa šťastia. Nič nie je také vážne, aby sa to nedalo brať s humorom.
