Samozrejme, že nie sme stále rodičom, dospelým či dieťaťom. V priebehu dňa sa naša komunikácia mení, reagujeme na iných a prispôsobujeme sa. Proste a jednoducho v závislosti na tom, kde sme, s kým sme, v akom vzťahu sme, prepíname sa do pozície, ktorá nám vyhovuje a ktorá je čo najmenej konfliktná. Väčšinou sa snažíme, aby sme s inými ľuďmi vychádzali. Neplatí vždy. Závisí to aj od toho, s ktorou rolou nášho ega sa najviac stotožňujeme.
Včera som bola svedkom čistej prezentácie Rodiča. Prišlo mi to až smiešne, keď som si túto skutočnosť uvedomila. Daná osôbka nás medzičasom poučovala, požadovala, kritizovala. Dívala som sa na ňu tak trocha neveriaco. Sme tu predsa všetko dospelí ľudia venujúci sa svoje záľube. Je to záľuba - nič viac a nič menej. Čo toto jej vystúpenie vlastne má znamenať? Nie sme ani žiaci, ani študenti, ktorí si nespravili domácu úlohu. Žeby profesionálna deformácia?
Chodím tancovať. Pre relax, zábavu. Považujem tanec za príjemnú formu pohybu. Nejaký aerobik a podobné šialenosti proste nemám rada. Tancujem tak, ako sa mi to podarí naučiť. Žiadna sláva to nie je, ale vždy som sa na hodiny tešila. Aj včera.
Predstavte si aktívnu a sebavedomú ženu, nazvime ju Anabel. „Nikdy nemám dosť!" - bolo je včerajšie hlavné krédo. Mentorský tón, žiadny úsmev a hlavne obrovský rozpor medzi slovami a rečou tela. Tých posledných 5 minút, keď nám dávala lekciu, som sa pristihla, že ju jednoducho len analyzujem.
Čo sa stalo? Hmmm, okrem toho, že bol skritizovaný tanečný postoj (aj oprávnene - len osobne by som volila iný spôsob motivovania na zlepšenie sa), bol skritizovaný aj entuziazmus tancovania. Proste sme podľa nej netancovali s príslušnou dávkou „hrania sa", veselosti, akoby sme ani neboli „hrdé ženy". Hmmm, hmmm a ešte raz hmmmm. Nuž neviem, ako kto, ale mne sa netancuje dobre s poriadnou dávkou „hrania sa", keď vnímam určitý diskonfort, negativitu. Proste Anabel včera vyžarovala všetko možné, len nie dobrú náladu, radosť, prípadne aspoň spokojnosť samej so sebou. Tá negativita sa v miestnosti prevaľovala úplne od začiatku až po rozchod. Anabel je svojrázna, požadovačná, tvrdá, ale aj senzitívna a romantická žena, ale aj mrcha. Nemyslím to hanlivo. Pomohla som si len jedným delením žien na podriadené puťky, sebavedomé ženy poznajúce svoju cenu a mrchy.
Anabel nám predvádzala tanečné hranie sa v príslušnej figúre. Kde sa však stratila iskra z očí? Vtedy sa jej rozmarné mentorské výbuchy dali vždy akceptovať. A teraz? Veselý pohyb a tvrdý pohľad. „Nikdy nemám dosť" som vnímala ako niečo čudné. Žeby si uvedomovala, že sa nespráva ako dobrý pedagóg? Žeby by sa tým tak trošku ospravedlňovala? Ak, áno, tak len nevedomky. Pripadalo mi to tiež tak akosi ako volanie o pomoc, pričom sa súčasne kričí „Všetko zvládnem. Nepotrebujem žiadnu pomoc. Chcem ešte, ešte. Nikdy nemám dosť." Niečo si vo svojom živote rieši a asi to moc nezvláda? A my sme si to zlizli?
Včerajšia hodina relaxu nemala s relaxom nič spoločné. Ešte aj ten aerobik bol zaradený do rozcvičky. Bŕŕŕ. Poznám Anabel až takmer dva roky. Rada som k nej chodila na hodiny a stretávala sa s inými ženami. Niekedy som bola prekvapená niektorými jej prístupmi, ale neriešila som to. Hlavná bola spokojnosť, krásna hudba, tanec. Vždy som sa cítila ako znovuzrodená. Anabel, s dospelými sa nejedná ako s neposlušnými deťmi! Zrejme nastal čas na zmenu. Už som o nej aj tak dlhšie uvažovala.
Na tom kurze komunikácie sme si robili aj test a mne vyšlo, že sa z cca 70% správam ako rodič, ale taktiež zo 70% ako dieťa. Dosť ma to prekvapilo ... no toto? Zrážka rodiča s rodičom nikdy neveští nič dobré a preto ako dospelý človek idem hľadať iné riešenie pre moju záľubu:-) Len by som zrejme mala potlačiť dieťa v sebe a neodísť len tak s „tak, toto teda nemusím", ale sa ako dospelý poďakovať a rozlúčiť.
He-he, bolo to naozaj zaujímavé školenie.
Jaj, na konci hodiny sme sa zachovali ako deti (neodvrávali sme) a tým sme sa vyhli konfliktu, i keď ...
