Dnes ma naštvala moja matka. Bolo treba pripraviť lieky a povedala som jej, že stačí po raňajkách. Ignorovala som, že ma už vyzývala predtým, akoby od toho závisel osud celej zeme.
Po raňajkách, jej raňajkách, ma znova vyzvala (zásadne používa slová poď, urob, daj) pripraviť lieky, pričom videla, že ja ešte stále raňajkujem. Núúúž, nie je to pekné, ale vyletela som. Robí jej radosť ma vytáčať?
Babuľka odo mňa ušla hneď ako som zvýšila hlas, ale prekvapila ma Miška. Pribehla ku mne na sedačku, oprela sa o mňa a pritúlila si hlavičku k mojej tvári. Akoby hovorila: "Utíš sa. Nehnevaj sa."
Hnev bol ta tam. Pritúlila som si ju k sebe a uvedomila som si, že naozaj nemá zmysel sa zlostiť a nebodaj sa nechať rozpáliť hnevom. Síce som ešte zahundrala, že či to nemôže ešte chvíľu počkať, ale už to bolo len konštatovanie.
Prekvapila ma, ale ... vlastne som si uvedomila, že napokon práve Miška bola pre mňa ten kľúčový učiteľ sebaovládania - zvládania ničivého hnevu. Raz som s ňou zažila silnú lekciu. Miška mi pravidelne ocikávala stoličku. Bola nečistotná a ja som to nevedela vyriešiť. Trvalo to dlho. Zúrila som. Napriek tomu, že som vedela, že za to nemôže, som svoj hnev obracala nespravodlivo voči nej. Raz, skoro ráno, to urobila znova. Zúrivo som ju schmatla s myšlienkou na akýkoľvek exemplárny trest. Napriek tomu, že som vedela, že trest nič nevyrieši a už vôbec nie u mačky. Poznáte tú neovládateľnú zúrivosť, keď je vám jedno, že ublížite? Je to hrozný a nebezpečný stav.
Zrazu ma cez závoj zlosti zasiahla myšlienka. Pocit. Cítila som, ako sa jej telíčko v mojich rukách chveje. Cítila som, že je celá odovzdaná akémukoľvek osudu. Bola som v tom momente absolútnym pánom nad jej životom. Silným a trestajúcim. Ona, síce s vystrašenými očami - bezmocná a dôverujúca. Vôbec nepoužila svoje zbrane. Bol to neskutočný pocit. Ťažko opísateľný. Bolo to ako osvietenie. Stála som uprostred izby ako zasiahnutá bleskom.
Zahanbila som sa a tíšivo som ju k sebe privinula. Do kožúška som je šepkala prosbu o odpustenie. Šepkala som je, že ju ľúbim a nejak to zvládneme až kým sa celkom uvoľnila a prestala sa triasť. Cítila som sa ako lotor a zároveň aj nečakane ľahko. Bolo to pochopenie. Bolo to, akoby som prešla skúškou.
Po čase počúravanie prešlo. Keď som odložila nabok zlosť, prišla som na príčinu a hľadala som riešenie. Mišku terorizovala Maličká a Miška sa bála chodiť na mačací záchod. Takže sme riešili medzimačacie vzťahy. Inak, len na okraj, ťažký oriešok.
Vždy si na túto lekciu spomeniem, keď strácam sebaovládanie a zúrim. Postupom času som sa naučila, že zlosťou sa naozaj nič nevyrieši. Akurát zostávajú trpké stopy na duši. Dnes mi túto príhodu Miška priblížila znova - rozhodne a zároveň nežne a zahasila zbytočnú hádku s matkou hneď v zárodku. Vďaka Miška.
Práve prišla ku mne, akoby vedela, že píšem o nej. Napokon, či sa nám to páči alebo nie, mačky vedia:-)
