Preštudovala som a skúsila som. Jednoduchučké strečové cvičenia som zvládla vcelku dobre. Potešená faktom, že sa ešte nemusím uchyľovať k ľahším verziám už aj tak ľahkých cvikov, som s elánom cvičila každý deň. Necelá polhodinka denne. Cvičila som kedykoľvek. Vždy vtedy, keď som mala čas alebo chuť. Také rady do života ako „necvičíme na lačno", necvičíme po jedle", „ani náhodou necvičíme večer - a nedajbože už pred spaním", som totálne odignorovala. Veru, veru, urobila som dobre, lebo pri mojom spôsobe života nebolo možné si nájsť tej ideálny čas na cvičenie. Pri akejkoľvek snahe dodržiavať síce dobre mienené, ale z môjho hľadiska rigorózne rady, by viedlo k rýchlemu koncu.
Naštartovala som sa a nastal čas na bojový plán. Bolo mi jasné, že týmito „dôchodcovskými" cvikmi si snáď naozaj spevním kosti a móóóžno aj niečo zhodím, ale vedela som, že to nebude stačiť. Taktiež mi bolo jasné (nad slnko jasné), že spoločné hopsanie na aerobiku, loptách a iných frasoch a nebodaj fučanie na mučiacich strojoch vo fitnesku, tiež nie je cesta. Teda určite nie pre mňa. Kedysi dávno som cvičila jogu - doma, podľa knihy a veru mám na to obdobie veľmi dobré spomienky. Pohoda, ľahkosť, ohybnosť, zdravie, neskutočných 55kg. Dva roky ma to držalo a potom zlom, zmena, nedostatok času, pravidelné obedy v jedálni a už sa to so mnou viezlo z kopca. Najhoršie, že už som sa nedokázala vrátiť. Celé dlhočižné roky.
Dnes sa však situácia zmenila. Moje najvnútornejšie Ja mi nemilosrdne strkalo pred oči obraz v zrkadle. Takže dostatočne nabudená som si kúpila podložku na cvičenie. Pre dobrý pocit. Neverili by ste, aké to bolo dôležité. Podložka začala fungovať ako dokonalý vyvolávač pavlovovského reflexu. Vždy, keď som ju vytiahla, hneď som vedela ako začať, čo cvičiť. Opretá vedľa písacieho stola na mňa mrkala a volala na mňa: „Som tu pre teba. Mäkučká a farebná. Netrpezlivo čakám, kedy si ma zoberieš a rozprestrieš."
Poskakujúc a strečujúc na podložke som si dávala dohromady všetko, čo som doteraz čítala, počula a videla o chudnutí, relaxovaní, spôsobe života, diétach a postupne sa vykryštalizovala stratégia.
Na začiatok som urobila zopár nákupov. Podložku som už mala. Fajn. Moje kroky som znova nasmerovala do kníhkupectva a odchádzala som odtiaľ s videokazetou pilatesových cvičení. Ukázalo sa to ako dobrá kúpa. Kazeta obsahovala ucelenú 45 minútovú zostavu. Príbal sľuboval takmer zázraky a ako bonus lahodnú chôdzu baletky. Ďalší nákup sa konal v lekárni. To je tak, ak sa už pre niečo naozaj rozhodnete, tak zrazu vám prichádzajú do cesty veci, ktoré potrebujete. Spomenula som si na jedny tabletky na chudnutie, ktoré naviac sľubovali vyničenie nepríjemných menopauzových problémov. Keďže som sa práve začínala s touto radostnou etapou života ženy potýkať, tak to bola jednoznačná voľba. Veď nekúp to, keď s tým môžeš zabiť rovno dve muchy. Posledná cesta bola cesta do drogérie, odkiaľ som si odnášala tie zázračné gély na schudnutie o jednu konfekčnú veľkosť v páse (či tak nejako).
Ďalším krokom bolo, že som pomedzi nákupy, prácu, cvičenie a iné svoje aktivity prelistovala všetky moje dovtedy kúpené knihy, časopisy a internet a hľadala cestu, ako zmeniť životosprávu. Rôznorodé diéty som bez ľútosti zavrhla ako totálnu stratu času. Kŕmiť sa celý čas ryžou alebo vajcom či iným monotematickým jedlom, merať si dávky jedla, rátať džauly a tie iné kiločosi neprichádzalo pri mojej povahe vôbec do úvahy. Blíženci nemajú radi strnulosť a jednotvárnosť a ani obmedzovanie. Zaujala ma delená strava, stravovanie podľa jing a jang a iné rady v podobnom duchu. Zapamätať si však čo s čím áno alebo nie bolo takisto niečo zbytočne zaťažujúce. Tak som zobrala zdravý rozum do hrsti (aspoň to tak nazývam) a vrhla som sa na „svoju" verziu delenej stravy a ako pomocníkov som zobrala „cvičenia na kosti", Pilatesa, tabletky a gelíky. K tejto stratégii som pridala rýchlu chôdzu a zdolávanie schodov.
Nóóó, a takto vyzbrojená bojovým plánom utekajúc minimálne tri či štyri krát do týždňa na vlak a funiac do schodov som začala jedno zaujímavé obdobie môjho života.