Pokorenie sa hlboko vrylo do srdiečka. "Prečo? Prečo?" Jej otec, jej idol jej dal nečakaný životný kopanec a ani si nevšimol, ako hlboko zranil. Zradil. Jednoduchým slovom.
Jednoduchými nepremyslenými slovami prednesenými ľahostajne s veľkou dávkou výsmechu, veď čo tam po malej, veď sú dôležitejšie veci pod slnkom, uvalil na svoju malú dcéru ťažké kúzlo. Zničil v nej niečo krásne. Nevinnosť, dôveru, bezhraničnú radosť. Bezmyšlienkovitým znevážením jej snahy, jej túžby po uznaní, naštrbil lásku, vieru a obdiv k tomu jej veľkému vzoru - svojmu otcovi. Tá štrbina vekom rástla a prehlbovala sa v priepasť.
Už nikdy pred otcom neplávala. Už nikdy sa nesnažila pochváliť úspechom - akýmkoľvek. Ako rástla a dospievala, z nevinnej lásky zostala len pachuť túžby po jeho láske, ktorá sa miešala s citom nenávisti k nemu.
Dlho, predlho bola presvedčená, že je naozaj nemehlo. Bála sa vody. Ďalší dôvod k výsmechu a aj hnevu rodiča. Keď začala chodiť do školy, túžba naučiť sa plávať znova vyrašila. Videla svojich spolužiakov šantiť vo vode, potápať sa a plávať ďaleko preďaleko. Aj ona chcela. Strach, ten zabudovaný strach bol ale veľmi silný. Nechápala jeho podstatu. Kúzlo vyrieknuté jej otcom bolo prisilné na tak malé dieťa. Mala rada vodu, ale zostávala pri brehu. Zabudla, že boli časy, keď sa vody nebála. Šantila s inými deťmi, ale keď jej voda siahala po hruď, hneď sa rýchlo vracala k brehu do bezpečia.
Vychovávateľky z družiny brávali deti k jazeru. Leto začínalo, koniec školského roku bol na dosah. Dievčatko sa už odvážilo položiť na vodu a preplávať vzdialenosť na dve tri tempá. Pre ňu to bol obrovský úspech, ale aj tak sa hanbila, že je taký nemotorný bojko. Kamarátky sa ju snažili presvedčiť, že je to jednoduché: "Pozri, veď to nič nie je." Nie, neverila im. Neopustila bezpečie plytčiny.
Aj vtedy na konci toho pamätného školského roku sa s rozkošou špliechala vo vode s inými deťmi a plávala si tie svoje dve tempá. Potom sa vždy presvedčila spustením jednej nohy, že je v bezpečí. Malý dôverne známy zálivček malého jazierka ukolísal jej strach. Bezstarostne si plávala tým svojim smiešnym spôsobom až zrazu ... zrazu nedosiahla na dno.
Voda sa nad ňou zatvorila. Cítila, ako klesá dole. Cítila, ako sa jej voda tlačí do nosa. Cítila, že zrazu začína strácať pojem, kde je hore a kde dole. Cítila, ako ju strach zväzuje, opantáva a vháňa paniku do celého jej tela. Zrazu zamávala všetkými svojimi končatinami a snažila sa dosiahnuť svetlo nad svojou hlavou. Bolo tak ďaleko.
Pri brehu plnom šantiacich a špliechajúcich detí si nikto nevšimol jej malú drámu. To, čo bolo pre ňu večnosťou, trvalo len pár sekúnd. Otrasená vyliezla na breh. Navždy si zapamätala ten zvláštny pocit neskutočnosti - akoby bola úplne mimo realitu. Kliatba strachu však vtedy malilinko pukla. Už nebola tak silná a hrozivá. Ten vzrušujúci zážitok si nechala pre seba. Rodičom nikdy nepovedala, čo zažila.
Trvalo ešte mnoho rokov, kým znova dosiahla pocit bezstarostnosti a radosti pri šantení vo vode. Nevzdávala sa a stále skúšala. Ešte mnohokrát sa jej zatvorila voda nad hlavou, ale ten neprekonateľný strach bol už dávno tak malý, že ho považovala skôr za otravujúcu nepríjemnosť. Až raz úplne zmizol.
Keď raz prvýkrát plávala krížom cez jazero k mužovi, nie otcovi, a videla v jeho očiach obdiv a lásku, kliatba jej otca bola navždy zničená.
