„PRESTAŇ!" - zvreskne mi dnes ráno suseda pri uchu. Otvorím oči a suseda nikde. Veď to by nebola suseda, ale spolubývajúca, opravím sa. Od fyzickej reprezentácie susedky ma delí priestor mojej spálne a celá obývačka.
Odbočím. Ak vám niekto bude tvrdiť, že v dome z tehál sa nešíri hluk tak ako v paneláku, neverte mu. Možno to platilo pre staré ešte poctivé tehlové domy. Pre novostavby toto neplatí ani náhodou. A najmä keď sa oklame múr medzi jednotlivými bytmi.
Mladá pani Jačavá si z nejakého dôvodu zaobstarala psa. Dlho som netušila kto tá Dorka či Zorka je, lebo neštekal. Teraz šteká. Nedivím sa mu. Keď na vás denno denne niekto vrieska „Prestaň", asi to budete brať buď ako súčasť „hry" a budete vrieskať späť alebo budete vrieskať dopredu, aby ste mali „ospravedlnenie", že si to večné napomínanie zaslúžim „ja, neposlušný pes" prípadne iný tvor vrátane ľudského. Jaj a nemusím vrieskať, stačí robiť činy, ktoré sú „odmeňované" zlostným „Prestaň". Už len z toho dôvodu, že vtedy viem, že ten, po koho pozornosti túžim, si ma naozaj všimne. Každý tvor je veľmi učenlivý a každý túži po pochopení a po pozornosti.
Určite ste odpozorovali, že keď sa nahneváte, všetko okolo, okrem objektu vašej zlosti, sa stratí. Prestane mať význam. Nemusia to byť dlhé chvíle. Stačí okamih. V emocionálnom stave sme len „ja" a to „on/ona/ono", ktoré vo nás vyvolá tento stav. To, že často reagujeme pudovo si ani neuvedomujeme, ale touto témou sa tu nebudem zaoberať. Dostali by sme sa na pôdu naučených obrán a ktovie kde ešte.
Prečo o tom tu píšem? Permanentné zlostné „Prestaň" od susedky a príležitostné zlostné podčiarknuté hrozbou „Prestaň, lebo...!" od suseda som si samozrejme zľahčovala a snažila som si voči tomu vypestovať selektívnu hluchotu. Ale selektívnu hluchotu si nevypestujete na tón hlasu a emocionálne zafarbenie, keď sa každé také „prestaň" dotkne niečoho vo vás - ublíženia napríklad. A ako to píšem, tak viem prečo. Spomeňte si ako vás vychovávali rodičia. Keď to zjednoduším, tak aby mal náš otec od nás pokoj, tak si vždy našiel dôvod na „prestať, lebo". Ale oddchádzam teraz a tu z tejto témy. Zaviedla by nás niekde na pole psychológie vzťahov rodičia a deti a do témy odkazov či vzorov, ktoré si deti od svojich rodičov berú do svojich vlastných rodičovských rolí. Jedno jest, či ako rodič bude vystupovať k svojmu vlastnému dieťaťu alebo si nájde zástupné dieťa.
Späť k susedke a jej komunikácie s jej „dieťaťom" - prepáčte psom. Ako tak ležím a meditujem nad susedkou a jej kričaním, moja mačka mi začala škrabať na dvere. Túto noc ma cvičila svojou obľúbenou hrou „chcem ísť von" a „chcem ísť dnu" a už ma to dosť nebavilo. Zrazu zo mňa vyletelo zlostné „Prestaň!"
Fíha! Zrazu sa odhrnul závoj kdesi vo mne. Zostala som ležať s očami dokorán, ale len chvíľu. Uvedomila som si, že to naučené prestaň z detstva vo mne je a posielam ho ďalej a čo horšie, tiež ho používam práve v tej emócii „prestaň, daj mi pokoj, nemám na teba čas, nerob to ..." Nuž ďakujem susedka, idem si na svoje „prestaň" dávať pozor a dúfam, že aj „prestaň" spoza múru susedného bytu sa prestane ozývať tak často.
Slovo prestaň ma samozrejme svoj význam a je to neutrálne slovo. Avšak toto slovo podfarbené vyššie uvedenými emóciami a v spôsobe ako sa použijú obsahuje silné odmietnutie. Častokrát veľmi ubližujúce. Takto to aspoň vnímam ja. Aj zvieratá to cítia.
