Presťahovali sme sa. Nové pracovisko je blízko autobusovej stanice. Pri návrate z obeda sme nakukli do maličkého kvetinárstva. Z rohu sa ozývali nejaké zvuky a kolegyne niečo vzrušene komentovali. Odtrhla som sa od krásnych kvetín a nazrela som za stojan.
V rohu miestnosti stála veľká vtáčia klietka. Dvierka dokorán a na strieške sedel obyvateľ tej klietky. Krásny exemplár papagája. Ara neviem aká. Červeno, bordovo zelený obrovský vták s mohutným zobákom. Čechral si pierka a zvedavo si nás obzeral. Prihovorila som sa mu a hups... on mi odpovedal.
Tak sme si tam chvíľku rozprávali každý niečo a vták sa postupne presúval bližšie. V oku záujem a zvedavosť. Neviem, či ho nezaujalo moje "Mňau, mňau. Tomu asi nebudeš rozumieť." Zasmiala som sa, že tu mňaukám na papagája. Už bol na okraji otvorených dvierok. Kúsok odo mňa. Zrazu som mala pocit, že má záujem pristáť prinajmenšom na mojej hlave. Krídla zvihol akoby išiel vzlietnuť.
Úha, ten je teda veľký. Pozor. "Počkaj, počkaj, to mi nerob. Žiadne lietanie a žiadne bližšie zoznamovanie", vyslala som inštinktívne myšlienku plnú rešpektu. Ten mohutný zobák ma trochu nastrašil.
Vtáčik pochopil a uložil si krídelká, hmm krásne veľké letky, pekne vedľa tela. "Ahoj krásavec, bolo by zaujímavé sa s tebou zoznámiť, ale ..."
Keď sme odchádzali, ešte som sa obzrela. Papagáj sa vrátil znova na striešku klietky. Žeby bol sklamaný z môjho odmietnutia?:-) Ja som trošku bola, ale inštinkt mi velil ústup.
