Ako som prvý krát „rodila“

Tretí marcový večer som bola svedkom pôrodu našej predpanelákovej mačičky Babuľky. Narodili sa jej štyri mačiatka. O jednom som hneď vedela, že je to určite mačička, lebo bola trojfarebná (bielo hrdzavá po tatinovi s pár tmavými fľakmi medzi uškami). „Tatina dáme vykastrovať hneď, ako sa trochu otepli!“, zastrájala som sa. Dotlčený, doráňaný pardál nám tu oplodňoval všetky mačky v okolí a v rámci silného reprodukčného pudu naháňal a bil sa s kocúrmi. Vedela som, že Babuľka bude mať mladé v marci, začiatkom apríla, ale že tak skoro....?. Uvažovali sme s kamarátkou ako zariadiť, aby porodila v kontrolovanom prostredí. Ale kto zoberie k sebe kotnú mačku? Mačička to však vyriešila po svojom. V ten večer som bola ako obyčajne nakŕmiť naše dve predpanelákové mačky. Babuľa a Černuľka už čakali a všetko prebehlo podľa tradičného scenára. Chvíľu som pri nich počkala a potom som sa pobrala k autu s cieľom odísť na naplánovanú návštevu. Pri aute sa mi však už Babuľka intenzívne obtierala okolo nôh. V jej chovaní bola nástojčivosť, ktorá mi zabránila v odchode. To som ešte netušila o čo ide, ale bolo jasné, že sa deje niečo nezvyčajné. Babuľka sa mi stlala pod nohy. Keď som ju hladkala, cítila som, ako sa celá chveje, hlasno priadla a rýchlo dýchala. Ľahla si aj na chrbát a nechala sa hladkať. Naraz ma osvietilo, že to už prišlo. Ako som nad ňou čupela, rozmýšľala som horúčkovito čo robiť. Ešte som nikdy nebola pri pôrode a v nástojčivom chovaní mačky bola jednoznačná výzva „Pomôž mi.“ Chcela som počkať na kamarátku zo susedstva, ktorá pred ôsmou chodí domov - veď babo raď, už si také čosi zažila. Nedočkala som sa a situácia bola čoraz urgentnejšia. Babuľka bola veľmi nervózna. Spod mojich nôh vyrážala na krátke, ale prudké výpady proti Černuľke, ktorá sa obšmietala neďaleko pod autami a taktiež proti nič netušiacim psom. Guľatá a na pohľad nemotorná mačička s bruškom takmer tak širokým, ako bola dlhá, útočila s nezvyčajnou mrštnosťou, dôrazom a srdnatosťou. Jeden starý pudlík na pokojnej večernej prechádzke s paničkou skoro zinfarktoval – chudáčik. Keďže kamarátka nechodila, zobrala som nakoniec milú Babuľku na ruky a odniesla domov. Mojim mačkám som zobrala ich izbu, ktorá sa zakrátko mala stať pôrodnicou. Babuľku som dočasne strčila do veľkej prepravky, kým urobím ďalšie opatrenia. Pripravila som krabicu vystlatú novinami a látkou, záchodík, vodu, ... Ale Babuľka už z prepravky nechcela vyjsť. Tak som pod ňu nastlala ďalšie noviny a látku a po telefóne som sa nervózne radila s veterinárkou, či mám naozaj očakávať pôrod. Prvé mačiatko sa narodilo presne o 20:30 a do cca 22:00 boli na svete štyri. Našťastie mačička presne vedela, čo robiť a nemusela som zasahovať a ani volať veterinárku. Prepravka sa stala v prvých dňoch a týždňoch bezpečným domovom pre štyroch drobných chlpáčikov. Trochu ma prekvapilo, že mačička nevyhľadala nejaký úkryt, ale namiesto toho "požiadala" o pomoc mňa. Ale vlastne to isté urobila aj predchádzajúci rok v lete. Len vtedy som bola slepá. Slepá? Nie, skôr som si nebola istá alebo..... Vtedy porodila v záhrade jedného opusteného rodinného domu vedľa sídliska. Stalo sa to v piatok. Ako na potvoru práve v ten víkend do toho dlho opusteného domu prišli majitelia. Babuľka o malé prišla. V nedeľu ma niekoľkokrát nástojčivo zaviedla k bráne toho domu. Keby som nezažila, tak by som neverila. Tá mačka totiž rozprávala. Celým telom, zjavom, očami, hlasom, výrazom tváričky mi hovorila „Poď so mnou a pomôž mi nájsť moje maličké“. Ten výraz nechápania, prečo som sa zastavila pred bránou a nešla ďalej, si pamätám dodnes. Ona sa sama bála vstúpiť za tu bránu, ale bolo v nej odhodlanie väčšie ako strach. Avšak strach príliš veľký, aby na tom dvore a záhrade zostala. Ktovie, možno už vtedy boli maličké stratené a ona ich len zúfalo hľadala. Celý týždeň potom Babuľka útočila na všetko a na všetkých. Psy, mačky bez rozdielu. Za iných okolností kľudná a bezkonfliktná cica, ktorá sa nám jedného večera objavila pred panelákom. Vyhodená, zatúlaná? Nikdy som sa nedozvedela. Bezhraničná dôvera, s ktorou sa na mňa táto mačička obrátila, ma fascinuje dodnes. Neviem, čím som si ju od pouličnej mačky zaslúžila. Zas na druhej strane Babuľka nebola obyčajnou pouličnou, či túlavou mačkou. Určite dôverne poznala život s ľuďmi. Nedá sa zabudnúť na jeden novembrový neskorý večer, keď sme sa prvý krát zoznámili. Ponáhľala som sa domov a zrazu z kríka pred vchodom vykročila ku mne smelá mačička a radostným „Mňau“ ma pozdravila ako starú známu.