Po zakúpení som sa do nej začítala a nechápala som, prečo Oidipus koná tak ako koná a hlavne mi bolo proti srsti, že Antigona, jeho dcéra, dobrovoľne opustila steny paláca a pohodlia a šla sa trmácať cestami necestami v spoločnosti slepca, žobráka a vtedy z môjho pohľadu tvrdohlavého sebeckého skrachovanca. Núúž hneď, ako som sa začítala do prvých stránok som pochopila, že nie, Oidipus nie je sebecký skrachovanec. Pochopila som, že ten žobrák trmácajúci sa priamo za svojim neznámym cieľom, o ktorom len on vedel, je človek, ktorého dostihol osud. On skmásaný poryvmi sudby a celej rady chybných krokov nastúpil na cestu hľadania a odpustenia. Bol slepec oslepený vlastnou rukou, keď poznal, že je otcovrahom a za manželku má vlastnú matku.
Bol slepý, ale nakoniec videl viac, ako ktokoľvek s perfektným zrakom. Pozeral sa totiž cez srdce a utrpenie svojho prerodu od pyšného a sudbou zavrhnutého Thébskeho kráľa na básnika, sochára a hmmm pevca, filozofa, mystika... človeka, ktorý poznal svoju skutočnú cenu. Spoznal sám seba a na záver v mystickom rozlúčení nastúpil ďalšiu cestu, nám nepoznanú a tajomnú.
Na ceste odkrýva svoju minulosť a v jednotlivých kľúčových okamihoch vidí náznaky, voči ktorým bol predtým slepý. Najviac na mňa zapôsobil moment zničenia Sfingy a oslobodenia Théb. Sfinga nebola porazená, len odišla, zmizla, lebo videla mocného a múdreho muža, ktorý sa nemúdro hnal v ústrety osudu. Muža s túžbami, ktorý nechce pochopiť a uchopiť jemné pradivo pravdy a náznakov, ako sa vymaniť spod kliadby neľútostnej sudby. Odišla so smútkom, lebo vedela.
Ohromujúci je proces tvorenia. Strhujúco opísaná tvorba kamennej besniacej vlny ženúcej sa za bezbrannou loďkou. Jemný súsvuk s prostými luďmi, znalosti bez pompy, spolupatričnosť a vzájomné pochopenie. Taktiež pochopenie nepriateľa, jeho pohnútok a pritom nedanie sa na tú istú cestu zmaru. Príbeh o Mladej Kráľovnej organicky dokresľuje a dopĺňa Oidipove poznanie. Spolu s Oidipom sa mení aj jeho dcéra Antigona. Rastie a silnie a postupne sa v nej rodí tá bájna Antigona z antických bájí.
Pred záverom sa stretnú. Bratia, Oidipovi synovia, ruvajúci sa o kráľovstvo, nechápajúci otcovo posolstvo vyriešiť spor cez srdce. Antigona silná a jemná zároveň a jej milujúca sestra. Králi Théseus a Kreont handrkujúci sa, kde bude bude Oidipovo posledné miesto, lebo podľa veštby to miesto bude ochraňované bohmi.
"Podívej - trojice králú. Dvěma z nich všechno vycházelo, a přece se změnili na pouhé staré trhovce dohadujíce se o ceně a úrocích, ktoré třeba zaplatit. Svou korunu si dovedl uchránit jedině Oidipus, protože jí nosí ve svém nitru."
Svojou cestou vplýva na ľudí, s ktorými sa stretá, ale najviac na svoju dcéru Antigonu. Vštepuje jej nevedomky večné morálne princípy, poznanie lásky a obety, povinnosť a hlavne poznanie samej seba.
""Když nás opustíš, co si počne Antigona?" - "Až nadejde správna doba, pozná co má dělat. Oba jsme se změnili, vyrostli jsme strázněmi a obdivem, který k sobě navzájem chováme."
A Antigona raz naplní svoj osud, keď zákon božský povýši nad pozemský zákon vládcu. Ale to je už iný príbeh. Nie menej strhujúci.
