Mám rada sci-fi literatúru a v podstate rozprávky ako také vlastne od detských liet. Jedným z mojich obľúbencov bol aj román Hmlovina Andromedy, ktorý som si opakovane z času na čas požičiavala z mestskej knižnice. Pred pár dňami som si kúpila v antikvariáte výtlačok prvého vydania v slovenčine a ako to už býva so starými láskami, nenachádzala som tam to potešenie, ako kedysi. Nuž vyrástla som. Dobrodružsvo a hrdinsko romantické city hlavných protagonistov som predsa brala inak vtedy, keď som bola násťročná. Vtedy som určité pasáže buď preskakovala alebo im nevenovala pozornosť. Boli to pasáže, v ktorých autor opisoval vývoj ľudstva a jeho transformáciu do sveta riadne podmaľovaného ideálmi komunistickej spoločnosti. Nečudo, veď spisovateľ a paleontológ Ivan Jefremov napísal svoj román v roku 1957.
A tak som sa znova začítala a hľadala to očarovanie prehrýzajúc sa cez archaickú slovenčinu, nezvyklú skladbu vety a neskutočný pátos ľudí, ktorí sa podľa autorových vízií narodia o tisíc rokov - no už len o 945:-)
Postupne ma dej-nedej zaujal. Naozaj je tam takých skutočne akčných scén pomenej, aj keď sa hrdinovia preháňajú vesmírom a bojujú o život pri stroskotaní na planéte železnej hviezdy alebo sa vŕtajú v archelogických náleziskách Zeme, či si "telefonujú" s bratmi z iných galaxií. Pomerne útly román je taký typicko ruský - plný úvah, citov a hrdinstva duší. A vzhľadom na dobu vydania aj predchnutý silnou dávkou pátosu komunistickej ideológie. Ale keď sa oprostíte od toho posledného a čítate s nadhľadom, nájdete v románe zaujímavé myšlienky.
"Jednoducho ma udivuje", povedala Veda, "ako dlho nevedeli naši predkovia pochopiť jednoduchý zákon, že osud spoločnosti závisí od nich samých, že spoločnosť je taká, aký je mravný a ideový rozvoj jej príslušníkov."
Z celkovej atmosféry románu ma zaujalo, že autor stavia na luďoch, na ich vzájomných vzťahoch, morálke, povinnosti, radosti - stavia svoj budúci svet na myšlienke, že jednotlivci sú dôležití. Lebo aký je ten či onen človek, ako dokáže akceptovať a chápať iných, ako je morálne na výške, taká je aj spoločnosť ktorej súčasťou je. A taký je aj národ, krajina, svet.
Všetko závisí od jednotlivca, aj keď sa úloha jednotlivca veľmi bagatelizuje. My sami sme naučení schovávať sa za vlastnú bezvýznamnosť - slová ako "veď aj tak nič nezmôžem", mávnutie rukou, plané kritizovanie je ako rakovina. Je "moderné" skrývať sa za väčšinu a nevyjadrovať svoj názor. Osobné hrdinstvo sa považuje za takmer nepriateľné. Držať hubu a krok a smerovať k otroctvu.
Pritom každú skupinu vytvárajú jednotlivci a podľa týchto jednotlivcov sa vytvára aj charakter skupiny. Nie nadarmo sa vraví "rovný rovného si hľadá" alebo "vrana k vrane sadá". A aj keď sa niektorý jednotlivec chce schovať za "ja nič, ja muzikant - ja za nič nemôžem, to oni, to spoločnosť", nemôže ujsť pred mierou vlastnej zodpovednosti, ktorou vplýva na ďalší vývoj skupiny. A to môže mať rôzne konce. Hmmm, ale to by som sa už posunula kdesi mimo knihy o luďoch, ktorí sa vybrali hľadať bratov do hmloviny Andromedy.
Na záver len citát neviem odkiaľ - malé činy robia veľkých ľudí. Netreba meniť svet, stačí zmeniť seba.
