Slová sa stali bezcenným listom vo vetre. Z podania rúk sa stalo bezvýznamné gesto. Náš svet je o papierových zmluvách, najlepšie overených právnikmi. Čo nie je na papieri ani neexistuje. Avšak aj ten papier podpísaný zmluvnými stranami sa stáva bezcenným listom vo vetre. Je jedno, či je ten papier podpísaný na znak súhlasu, že "Áno, takto sme sa dohodli." Stačí, že jedna strana bezdôvodne otočí a tvrdí, že to tak nie je. A to tu nehovorím o zložitých zmluvách. Reč je o malej dohode. O jednorazovej službe.
Ešte zaujímavejšie sú situácie, keď zmluvu podpíšete so šéfom firmy a keď príde na plnenie, je tam nový šéf. Plniť záväzky predchodcov sa nenosí. Aj keď nejde o život, nejde o veľké peniaze a ide len jednorazovú službu. Nástupca len tak z plezíru, z číreho pocitu opájania sa mocou "Ja som boh a môžem všetko!" sa rozhodne predvádzať "Ja som Pán! Milostivo vám dovolím službu si užiť a potom Vám pošlem faktúru na sumu takú, ako ja chcem!"
A tak, ako sa z podania rúk stalo bezvýznamné gesto, tak aj z papiera, ktorý sa síce tvári dôveryhodne, je len bezcenný zdrap po zrážke s nabubreným egom.
Je jedno o aký konkrétny prípad išlo. Nejde o označovanie osôb. Ide o princíp. Ide o chorobu, ktorá je ako rakovinové metastázy rozlezená v našej spoločnosti. Je úrodným podhubím na ktorom kvitnú kvety vyvyšovania sa, pýchy, korupcie, podozrievania, šikany, obohacovania sa na úkor iných. A ja dnes sedím nad faktúrou na sumu, na ktorej sme sa nedohodli a dumám o tom, že dnes nikto nikomu nič negarantuje. Čestnosť je slovo, ktoré zapadá prachom a stáva sa z neho archaizmus. Alebo sa už tým archaizmom stalo?
